Pocity neoklameme. Prečo nás emócie učia viac ako rácio alebo inteligencia?

V pilotnom článku Čo s negatívnymi emóciami sme si vysvetlili, že bolestné emócie nie sú skutočným problémom, ale predovšetkým upozornením a výzvou pre náš život.

Nadviazali sme článkom Bolestné emócie. Čo nám chcú povedať? V ktorom sme sa naučili, že každá emócia nám hovorí niečo veľmi dôležité pre náš život a našou úlohou je učiť sa ich počúvať. 

V tomto článku nadviažeme na rozbehnutý vlak. Prečo teda práve emócie a nie napríklad naša inteligencia, a racionalita, zohrávajú úlohu v sebareflexii?

Racionalita je slepá ulička

Naša racionalita je pôvodcom našej „slepoty.“ Je to irónia, ale práve vďaka racionalite nerozumieme sami sebe.

Naše (racionálne) uvažovanie o sebe má v sebe veľa klamstiev – veľa skreslení, poloprávd, povrchných informácií. To, ako o sebe premýšľame, vyplýva viac z vonkajších informácii, teda takých, ktoré o nás povedal niekto iný, než zo skutočného sebapoznania.

Hrajú v nás rolu aj tzn. obranné mechanizmy, ktoré vyhodnocujú, čo je bezpečné o sebe vedieť a čo už nie. Čo je potrebné vytesniť, skresliť, alebo zakamuflovať, aby sme to zvládli.

Táto „prehnaná starostlivosť nášho vedomia“ nás chráni pred bolesťou, ale zároveň aj spôsobuje stagnáciu, znemožňuje rozvoj a zmenu, a veľakrát aj bráni riešeniu pálčivých problémov v našom živote.

Do sebareflexie sa pustí človek iba vtedy, keď je to nevyhnutné. Verte mi, nikto to nerobí dobrovoľne, z túžby zdokonaľovať sa. Väčšinou je za tým nejaký problém, ktorý nevyhnutne potrebujem riešiť, lebo ak to nebudem riešiť, ohrozím nejakú veľmi dôležitú hodnotu v svojom živote, ako napríklad vzťahy, manželstvo, rodinu, prácu, atď.

Žiaľ je to tak, až problémy (prúsery) nás začnú motivovať k práci na sebe – a teda aj k sebareflexii.

Na jednoduché „racionálne“ rozmýšľanie o sebe a svojom živote sa veľmi
nemôžeme spoliehať, lebo je plné získaných filtrov a obranných mechanizmov nášho vedomia. Naším rozumovaním oklameme nielen iných, ale po nejakom čase aj seba.

Pocity však tak ľahko neoklamete. Môžete ich na chvíľu umlčať ako malé deti, ktoré pod vyhrážkou trestu prestanú vystrájať, ale čo i len vytiahnete päty z domu, budú zase „vo svojom živle“.

Do práce na sebe musíme, chtiac nechtiac, prizvať emócie.

Racionalita ako prejav zrelosti?

Chcem sa dotknúť veľmi škodlivého presvedčenie o emóciach:

Racionalita – rozum a myslenie, sú atribúty dospelosti a zrelosti, emocionalita je detinská až malicherná. Racionalita je tá, ktorou, keď sa riadim, som dospelý a rozumný. A dospelý človek sa predsa nenechá riadiť svojimi emóciami…!

Vyzdvihovanie racionality na úkor emocionality, možno súvisí s dvomi svetovými katastrofami v minulom storočí, keď bolo dôležité rýchlo sa pozbierať a vybudovať „nový a bezpečnejší svet“. Taktiež možno technický pokrok.

A tak sme vychovaní v tejto kultúre, v ktorej človek rozmýšľa racionálne, rozhoduje sa racionálne a kontroluje svoje emócie, aby bol odolný a silný dospelý racionálny človek, ktorý sa nenechá zmietať emóciami a tým pádom bol bezpečný pre svoje okolie. Potláčame emócie a držíme ich nakrátko aby sme neboli odsúdení.

Na Slovensku si strážime, čo dáme navonok, snažíme sa byť čo najmenej čitateľní, aby ľudia naokolo nevideli, čo prežívam, nasadíme neutrálnu masku a ideme ďalej. Niežeby to bolo dôležité, len to čo robíme s emóciami voči okoliu, robíme s emóciami aj voči sebe, a to už hrá dôležitú rolu v sebareflexii.

Prvý krok k sebareflexii

Vyžaduje sa od nás oslobodiť emócie a dať im štatút „mentorov“, ktorí nás chcú niečo naučiť, ktorí nám budú hovoriť pravdu, hoc aj krutú o tom, čo máme v srdci, a ktorí nám dajú silu a nástroje na riešenie problémového kontextu nášho života.

Prvým krokom k sebareflexii je prijať naše emócie aj s energiou, ktorú majú v sebe a brať ich vážne.

Priznať si ich a nehanbiť sa za ne. Nepodceňovať sa za to, že niečo také prežívam, a dokonca ich nebrať ako hriech alebo problém. Nemať prehnanú potrebu sa necítiť tak, ako sa cítime a rýchlo sa ukľudňovať, umlčať pocity, alebo ich rozptýliť nejakou činnosťou, či zážitkom.

Mnoho psychologických intervencií vnímajú užitočné a dokonca uzdravujúce pre človeka, už len to, že si prizná pocity a prežije ich. Z nášho pohľadu je to len prvý krok k uzdraveniu.

Ja viem, je ťažké zmeniť postoj k naším emóciám, keď od mala nás učia: „…neplač, nehnevaj sa, neboj sa, nesmúť už toľko…“. A to nielen, keď sme boli malí, naše okolie neprijímalo naše pocity, ale aj teraz, keď sme dospelí.

Stačí, že niekomu hovoríte o svojom strachu, a hneď vám radí, že sa nemáte čoho báť, alebo že sa už nemáte hnevať na svojho muža, atď. Áno, neprijímame svoje pocity, lebo ich neprijímajú ani naši najbližší, a to isté robíme aj mi im.

V ďalšom článku si povieme viac o ventilovaní, potláčaní a vytesňovaní emócii, aký je rozdiel v prežívaní emócii a vo vyjadrovaní, či nadhľade. Dovtedy si treba zapamätať, že emócia nám povie viac o tom čo máme v srdci, a čo si skutočne myslíme než naše uvažovanie o sebe.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...