Keď sme v čítaní seriálu prišli až sem, prijali sme pocity bez hodnotenia a rozhodli sme sa brať vážne, čo nám chcú povedať, poodhaľovali sme si naše stratégie umlčovania pocitov, môžeme pristúpiť k ďalšiemu kroku.
Pozrieť sa v pravde na seba
Chce to guráž, lebo radšej odhaľujeme „pravdu“ o druhých než o sebe, radšej posúdime toho druhého než seba. Máme väčšiu tendenciu skúmať a vyberať smietku v oku blížneho, než brvno v svojom vlastnom. Aby sme sa vedeli vzoprieť tejto prirodzenej tendencii, ponúknem Vám osvedčené mentálne nástroje:
1: Moje pocity hovoria viac o mne, než o tom druhom
Zvykneme hovoriť: „.. nahneval si ma…!“, alebo „…to kvôli tebe sa cítim tak, ako sa cítim….!“
Samozrejme, že za svoje pocity môžem ja. Lepšie je formulovať:
„…nahneval som sa….“, alebo
„….keď toto vidím (počujem, robíš, či nerobíš…), vyvoláva to vo mne pocit smútku (hnevu, žiarlivosti, strachu….)
Zmena formulácie ešte nič nemení, ale ak za svoje pocity neobviňujeme druhého, je to už posun správnym smerom.
Môj pocit mi oznamuje, že sa niečo so mnou deje. V skutočnosti nie pocit. Pocit len reaguje na mentálne obsahy, ktoré hrajú hlavnú rolu v mojom vnímaní, hodnotení, popisovaní, presvedčení. Nie vždy je to to isté, čo si hovoríme či si vedome myslíme.
Poviem príklad: Učím sa na ťažkú skúšku, je toho veľa, ale mám to rozrátané, mám systém. Do toho mi zavolá spolužiak, že či som počul, že profesor skoro všetkých vyhadzuje. Zložím telefón a pomyslím si, že to sú len alibistické reči spolužiakov, ktorí zvaľujú svoj neúspech na profesora, aby sa ospravedlnili a nejako spracovali svoje sklamanie so seba.
Ďalšie dni sa cítim nejako divne, neviem sa donútiť učiť sa, preháňa ma, mám kŕče v žalúdku, neviem spať, chýba mi energia. Po troch dňoch som prišiel na to, že ten spolužiak ma skutočne vystrašil. Prečo som sa vystrašil? A prídem na paradoxnú myšlienku – ako je možné, že som bol kľudný, veď báť sa ťažkej skúšky je prirodzené – a ja som bol až podozrivo kľudný. Čiže, prídem na to, že som sa bál aj predtým, len som ten strach potláčal. Nedá mi sa nezamyslieť, prečo som ho potláčal, veď mať strach je predsa normálne…. Otvorili sa mi rôzne situácie, kde ma ľudia obdivovali, aký som kľudný a vyrovnaný, že som odvážny a že sa nebojím… Aha..!!! Ja som si už asi dávno v svojom živote zrejme zakázal prežívať strach. Ale prečo…!!!
Hnev je tiež zaujímavou emóciou v odhaľovaní seba samých, lenže pri hneve je to náročnejšie, lebo hnev nie je reflektívna emócia, ale skôr externalizačná. Musíme si počkať, alebo aj si trošku pomôcť a preklopiť sa do inej emócie, aby sme mohli reflektovať. Najjednoduchší spôsob je položiť si otázku:
Čo mi chce môj hnev povedať o mne a mojom živote…!
A už sme v smútku, či pocite viny – to sú reflektívne emócie.
Príklad:
Janka sa hnevá na manžela Pavla, že sa s ňou nerozpráva, že jej nehovorí o sebe o svojich pocitov. Pavol to odôvodňuje svojou introvertnosťou a že v podstate nemá čo jej povedať. Po čase sa aj Pavol hnevá na Janku, že si to silou mocou vyžaduje, ako svoju potrebu zdieľať sa. Obaja sa hnevajú.
Janka si položí otázku, prečo ma to tak irituje, keď sa mi nezdieľa…? Samozrejme sa jej ukážu chvíle z detstva, keď prežívala napätie z tichej domácnosti svojich rodičov, keď sa trápila či nie je ona na vine, mala strach, či sa rodičia nerozvedú, prežívala neistotu, čo bude ďalej. V skutočnosti sa teraz hnevala na rodičov, že nebolo fér, aby toto prežívalo 6 ročné dievčatko.
Pavol si po čase kládol otázku, čo sa to v ňom deje,…“… prečo ma to hnevá, prečo tak prudko reagujem ak ma niekto núti hovoriť čo prežívam…?“ Keď si pospomínal na detstvo, tak si spomenul, že bol živý a veselý chlapec. Až kým mu v jeho 7dmich rokoch tragicky zomrel Krstný otec, ktorého mal veľmi rád. Bola to preňho veľká strata, ktorú nevedel spracovať. Veľmi ho to bolelo. Ako 7-ročný si v srdci zakázal prežívať pocity, lebo ich nevedel uniesť. Zrazu mu všetko dávalo logiku.
Vidíte, že hnev nám často odhalí tak bolestné veci, že naozaj dáva logiku, prečo boli uzavreté. Rozptyľovanie sa chybami iných je jednoduchšie, ako sa pozrieť na naše doráňane srdce. Ako sa vraví, človek si aj na šibenicu zvykne, tak aj my si nájdeme spôsob ako necítiť bolesť. Hnev je často práve strážcom týchto rán, aby ich nikto neotváral. Ak ho odzbrojíme otázkou čo skrýva, nemá inú možnosť a odhalí nám, čo strážil.
Druhý mentálny nástroj je ešte účinnejším v sebareflexii ako ten prví a dopĺňa ho v detailnejšej práci na sebe:
2. Nie situácie, okolnosti, ani ľudia. Ale to, čo mám v srdci ovplyvňuje môj život
Predstavte si dataprojektor, ktorý premieta na plátno príbeh vášho života. Samozrejme, že s mnohými vecami, ktoré sa tam premietajú nesúhlasíte a chcete ich zmeniť. Podídete k plátnu a snažíte sa zmeniť situáciu, okolnosti a postavy v tom príbehu, ale je to márne. Neviete s tým nič urobiť. Tak začnete veriť v osud. Že Váš život je už taký a je už napísaný, že ľudia sa nedajú zmeniť a neviem sa zmeniť ani ja.
Je to nelogické, že?
Ak chceme zmeniť to, čo sa premieta, nemôžme to meniť na plátne, ale v dataprojektore. Zmena toho čo sa premieta nastane zmenou zdroja, ktorý je v dataprojektore.
Naše srdce je dataprojektor, ktorý projektuje to, čo je v ňom. Ak chcem zmeniť svoju situáciu, okolnosti či vzťahy s ľuďmi, potrebujem zmeniť program, ktorý je v ňom, lebo program môjho srdca definuje moju realitu. Keď hovoríme o srdci, hovoríme o našom vnútri – nášho ducha a dušu a to so všetkým, čo k tomu patrí – vedomie, nevedomie, obranné mechanizmy, sebaorganizácia, myslenie, pociťovanie, vnímanie, presvedčenia, program, schopnosť niečomu uveriť, postoje, riadiť sa, rozhodovať sa, atď…
Čiže moje situácie, moje okolnosti a vzťahy, ktoré hovoria o tom, čo mám v srdci. Nie je ľahké priznať si to. Akoby sme boli sami pred sebou nahý. Ale aby sme to boli schopný odhaliť, potrebujeme vedomie, že cieľom nie je si sypať popol na hlavu, ale zmeniť našu realitu.
Až odhalením programu nášho srdca, môžeme pristúpiť ku skutočnej zmene v našom živote. Odhalenie našich presvedčení, našich „prikázaní“, zranení, ktoré nás viedli k nejakému silnému rezultátu – výroku, je ďalší krok. Nie ľahký, ale nevyhnutný. A urobím ho iba vtedy, keď som k tomu donútený.
Takže skúste použiť tieto dva nástroje na odhalenie toho čo máme v srdci, aby sme mohli pristúpiť k ďalšiemu kroku, ktorý si ozrejmíme na budúci týždeň. (Jej da, ja som si teraz uvedomil, že s tými, čo čítajú moje články pravidelne, mávam v podstate terapiu ☺.)