„Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Sú synmi a dcérami túžby života po sebe samom. Prichádzajú z vás, ale nie sú od vás a hoci sú s vami, nepatria vám.
Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky, lebo ony majú svoje myšlienky. Môžete dať príbytok ich telám, ale nie ich dušiam, lebo ich duše prebývajú v príbytku zajtrajška, ktorý vy nemôžete navštíviť ani len vo sne.“ /Kahlil Gibran/
Kahlil Gibran napísal slová, ktoré zasiahnu každého rodiča do hĺbky: „Vaše deti nie sú vašimi deťmi.“ Prichádzajú cez nás, ale nepatria nám. Sme ich sprievodcami, nie vlastníkmi. Sme ich domovom, no nie ich cieľom.
Je to myšlienka, ktorá môže najprv zabolieť, ale v skutočnosti nás oslobodzuje. Deti totiž nie sú tu na to, aby naplnili naše predstavy, opakovali naše kroky, žili naše nenaplnené sny alebo nosili naše obavy. Majú vlastné myšlienky, vlastný hlas, vlastnú povahu a jedného dňa aj vlastnú cestu.
Gibran hovorí: „Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky.“ A práve to je najväčší dar. Keď dieťaťu dávame lásku bez toho, aby sme mu diktovali jeho smer, otvárame mu priestor vyrásť v človeka, ktorým má byť – nie v človeka, ktorého by sme si priali mať.
Môžeme ich chrániť, učiť, držať za ruku, keď potrebujú istotu. Môžeme im byť zázemím, keď sa vracajú z veľkého sveta. Ale kam ich duša smeruje, to je tajomstvo zajtrajška – príbytok, do ktorého vstúpia oni, nie my.
Naše úlohy sú jednoduché a zároveň nesmierne veľké:
milovať ich
učiť ich dobrotiu a odvahe
držať ich, keď spadnú
pustiť ich, keď dozrejú
Advent je časom ticha a zamyslenia, kedy si môžeme s pokorou uvedomiť: že naše deti nie sú naším dielom, ale naším darom; že ich cesta je ich vlastná; a že láska, ktorú im dáme dnes, je tým, čo si so sebou ponesú do príbytku zajtrajška.