Tipy na letné kinečko. S deťmi aj bez.

Mína 0

Dovolenka, pohoda, horúce dni a dlhé večery. Prechádzky mestom, posedenia v kaviarňach, zmrzlina v ruke a nohy vo fontáne. A kino predsa, aj to patrí k letnej atmosfére. Či už sedíte na dlhej lavičke pod hviezdnou oblohou a sŕkate pivo z plastových pohárov alebo sa chladíte v klimatizovaom kine a hrsťami načierate do veľkého pytla pukancov. Ja som si tieto prázdniny dopriala oboje. Užila som si to, aj keď nie vždy mi bolo do smiechu.

foto: pexels.com

Tancuj, Matylda (ČR, 2023)

K tomuto filmu som sa dostala náhodou. Nevedela som o ňom nič, ale hrali ho u nás na amfíku a mne sa zachcelo na záver týždňa trochu vypnúť. Tak som vzala deku pod pazuchu a v šľapkách vybehla pod les. Mala som občas husiu kožu, fascinovaná som pozerala na padajúce hviezdy vysoko nad hlavou aj na veľké plátno ďaleko vpredu. Príbeh na ňom bol… krásny. Smutný, reálny, súčasný, vo svojej podtstate obyčajný a bez príkras. A pre to všetko krásny.

Dobre situovaný a rezervovaný súdny exekútor Karel žije po rozvode sám. Stretáva sa síce so svojou novou partnerkou, ale s dospievajúcim synom a starnúcou matkou len zriedka. Až kým jeho matka nepríde nečakane o byt a nenatlačí sa k nemu domov. Navyše, zistí sa u nej Alzheimer. Pod vplyvom postupujúcej choroby sa mení nielen samotná matka, ale aj dynamika celej rodiny. Tak, ako sa demenciou mení osobnosť Matyldy, bývalej barovej speváčky, mení sa vnímanie a citlivosť jej syna Karla voči nej. A tiež k svojmu synovi, ktorého ako úspešný právnik považuje za nezodpovedného flákača.

Film je inšpirovaný skutočnou udalosťou, ale uveriteľný je aj preto, že komplikované medzigeneračné vzťahy, starobu našich rodičov aj nenaplnené očakávania od našich detí žijeme všetci. Je dobré si to priznať.

Kavej (SR, 2024)

Boli sme na dovolenke na východe a manžel vymyslel, že pozrieť si Kavej práve tu bude mať svoj šmrnc. Priznám sa, vôbec sa mi nechcelo. Po prvé, myslela som si, že to budú „tie ich youtubové skeče“ poskladané do dlhometrážnej hodiny a pol. A po druhé, mňa „tie ich youtubové skeče“ nebavia. Ale nakecal ma a išli sme nakoniec aj s deťmi. A?

Je to komédia, o tom netreba diskutovať. A jasné, má kopec prestrelených obrazov a takých tých jednoznačne vtipných momentov. Odohráva sa na východe, hovorí sa východniarsky, zažili sme súčasnú dedinu aj mesto, tri bizarné svadby a jeden bizarný pohreb. Ale to by bolo málo. Za týmto „viditeľným“ humorom sú milé príbehy troch priateliek a ich bežných rodín, kde sa riešia vzťahy, kde sa rieši, čo si o nás pomyslia, ako čo naoko vyzerá a ako je to naozaj.

Humor ide ruka v ruke s východniarskych dialektom, ale keď sála v kine vybuchovala smiechom, mne sa veru občas skotúľala slza po líci. Dojímalo ma priateľstvo tých troch dospelých báb, ktoré pretrvalo aj napriek prebratiu si dávnych frajerov, napriek novému materstvu či stále slobodnému životu, napriek tomu, že sa na roky stratili vo veľkej Bratislave. Ale znova sa našli.

Všetci píšu, že tomuto filmu môžu rozumieť len východniari. Reči, bonmotom aj zvykom. Neviem, lebo ja, hoci som z opačného konca republiky, som sa úprimne bavila. A kľudne by som šla na Kavej znova, tentoraz však už s mojimi starodávnymi kamoškami, tými babami, s ktorými pri sebe stojíme doteraz. Napriek všetkému.

Vlny (ČR, 2024)

Vlny som vidieť chcela, odkedy sa objavila v éteri upútavka na ne. Len som váhala, či v tomto marazme, ktorý ako spoločnosť žijeme, nebudem mať po nich ešte väčšiu depku. Ale dejiny ma zaujímajú, na film som počula samé chvály a tak, akonáhle sa ma kolegyňa opýtala, či nejdeme, kývla som.

Asi viete, o čom sú. Rok 1967-1968-1969. Redakcia medzinárodného života v Československom rozhlase v Prahe. Postavy fiktívne aj skutočné, charaktery reálne. Pražská jar, uvoľnenie režimu a následná okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Či vstup spojeneckých vojsk na naše územie… dá sa to vysvetliť rôzne, že áno. Naprieč desaťročiami sme o tom počuli z rôznych strán. Z rôznych úst. Tu to máme vo všetkých farbách, šťavnato a napínavo. Autori vraj veľa pracovali s archívmi aj s pamätníkmi, ale nie je to dokument. Je to príbeh a aj keď nie vždy je všetko čiernobiele, viete, na ktorú stranu sa máte pridať.

Ja som tieto roky nezažila, ale moja mama áno. Taktiež vtedy pracovala pre rozhlas a pamätá si aj ľudsky príjemnú partiu ľudí, aj ohrozenie, ktoré ju napokon rozdelilo. Pamätá si vojakov strážiacich vstup do budovy, prepúšťanie dobrých, ale nežiadúcich redaktorov, previerky, zahmlievanie. Náladu ľudí na námestiach aj streľbu a zmätenosť. Bolo v tom veľa otáznikov, tie ostávajú.

Je to dobrý film, aj keď ťaživý a sugestívny. Chcem naň poslať mamku, nech si pripomenie. Pôjde aj s mojím dospievajúcim synom, nech sa pýta. A nech sa dozvie. Je to naozaj dobrý film, akurát že v niečom smutne pripomína dnešok.

A vy?

Čo dobré ste v poslednom čase videli a čo odporúčate? Dajte tipy, veď leto ešte nekončí. A dúfajme, že ani dobrý film, umenie a kultúra.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (3 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár