Lákavá vôňa vanilkových rožkov je niečo, prečo sa oplatí možno viac ako inokedy nespať. K tomu škorica, klinčeky a medovo sladká aróma a všetky tie dobroty, ktoré po nociach či kadejako patláme na plechy… 
Meníme všednosť
Nie je potrebné mať viac, než 20 druhov, ako niektorí fajnšmekri. Ani mať vycipkané perníky a strieborný podnos. Napriek množstvu času, ktoré nad pečením na sviatky strávime, nás hreje vedomie – alebo by malo – ako aj týmto spôsobom zmeníme všednosť u nás doma.
A tak to aj je. Už pri prvom ochutnávaní z plechu, občas potajomky z dózy či krabičky, je každý kúsok, rozplývajúci sa na jazyku, symbolom niečo nádherného, tajomného, iného, kde hlavným korením a príchuťou je láska rúk miesiacich cesto a ukladajúcich na plech.
Znovu potom každý ten sviatočný deň, každý okamih vianočných dní je všetko to pocukrované, sladké symbolom niečoho, čo nie je každý deň a tak nemôže zovšednieť, ani sa prejesť.
Možno toto je ten leitmotív, ktorý treba mať pred očami, keď už sme aj my celé ocukrované a lepkavé s valčekom v ruke, s x-tým plechom v rúre, kuchyňa múková a deti všade. Už teraz je totiž čas vychutnávať.

Niečo viac, niečo iné
Hoci sa koláčikov dá prejesť a už potom sa do nich nik nehrnie, je niečo, čo sa prejesť nedá a čo je sladšie, ako cukrová poleva na perníku. Je to láska, ktorá dáva viac, ako je povinnosť.
Lebo: vieme, že treba ožehliť košele, vyprať a upratať, s deťmi napísať úlohy a ísť von, nejako ich popočúvať, keď sa pýtajú, byť milá k svokrovcom (alebo aspoň neutrálna, nech nevznikne vojna), občas prejaviť nejaký ten cit a prispieť niekedy do pouličnej zbierkovej pokladničky.
Všetko to, čo vieme, že robiť treba a robíme to. Napriek tomu nemáme pocit, že by nás to nejako hrialo. Ani to, že by sa po tejto povinnej jazde dobra niekto v duši z toho nášho počinu oblizol, ako po medvedej labke.
Možno práve preto, lebo je to to, čo by sme robiť mali. A nie to, čo máme robiť navyše, len tak, lebo chceme urobiť tomu druhému viac dobre, ako sa patrí a ako je zvykom, ako si zaslúži a ako sa nám práve teraz chce. (A väčšinou sa nám nechce).

Dať ten svoj pocukrovaný kus srdca je totiž o tom: ponúknuť tomu druhému čosi, na čo sa nepýtal, čo si neprosil, čo nie je zvykom a čo možno ani nečaká, lebo už rovnako prestal snívať a veriť na zázraky, ako my.
Zázrak totiž začína, ak vykročíme prví
Ak ja skôr, ako môj manžel povie, prinesiem mu tú kávu až na stôl aj s nejakým tým mlsom, čo má rád – alebo si s ním večer sadnem na pivko v kuchyni s vyloženými nohami a „zabudnem“ na rozčítaný román či čokoľvek „veledôležité“ pre mňa.
Ak nečakám, kedy mi deti zreferujú, čo bolo a kam by chceli ísť – ale ponúknem im aktivitu a čas, o ktorej snívajú dlho (a to viem vtedy, ak ich naozaj dobre počúvam…). Zázrak začína vtedy, ak zdvihnem hovor mojej mamy uprostred chaosu a vypočujem ju v pokoji a povzbudím ju ku kroku, nad ktorým už dlho premýšľa – tak ako sa medzi nami babami patrí. Zázrak je…
Prepáčte, už vám nebudem robiť šepkára na zázraky. Každý si totiž ten svoj „koláčik“ pre druhého vie nachystať a pocukrovať najlepšie sám. A nezabudnite: čarokrásny servis nie je potrebný. Najlepšie je priniesť ho hneď taký teplý, úprimný, rovno z plechu nápadu a nadšenia srdca na dlani. 

Športové technológie menia ihriská, haly aj tréning: čo nás čaká v najbližších rokoch
Šarlach u detí: Príznaky, liečba a možné komplikácie
Šiesta choroba
Štvorročné dieťa - čo by malo vedieť
Dieťa prechladlo, lebo bolo zle oblečené. Ofúklo ho. Najčastejší mýtus medzi rodičmi
“Za každým čistučkým bábätkom je mama, ktorá sa nestihla ani osprchovať.” Bože, čo sú to za reči? Pýta sa mama, podľa ktorej je vraj chyba inde