Napiecť. Prečo?

Lákavá vôňa vanilkových rožkov je niečo, prečo sa oplatí možno viac ako inokedy nespať. K tomu škorica, klinčeky a medovo sladká aróma a všetky tie dobroty, ktoré po nociach či kadejako patláme na plechy…

Meníme všednosť 

Nie je potrebné mať viac, než 20 druhov, ako niektorí fajnšmekri. Ani mať vycipkané perníky a strieborný podnos. Napriek množstvu času, ktoré nad pečením na sviatky strávime, nás hreje vedomie – alebo by malo – ako aj týmto spôsobom zmeníme všednosť u nás doma.

A tak to aj je. Už pri prvom ochutnávaní z plechu, občas potajomky z dózy či krabičky, je každý kúsok, rozplývajúci sa na jazyku, symbolom niečo nádherného, tajomného, iného, kde hlavným korením a príchuťou je láska rúk miesiacich cesto a ukladajúcich na plech.

Znovu potom každý ten sviatočný deň, každý okamih vianočných dní je všetko to pocukrované, sladké symbolom niečoho, čo nie je každý deň a tak nemôže zovšednieť, ani sa prejesť.

Možno toto je ten leitmotív, ktorý treba mať pred očami, keď už sme aj my celé ocukrované a lepkavé s valčekom v ruke, s x-tým plechom v rúre, kuchyňa múková a deti všade. Už teraz je totiž čas vychutnávať.

Niečo viac, niečo iné

Hoci sa koláčikov dá prejesť a už potom sa do nich nik nehrnie, je niečo, čo sa prejesť nedá a čo je sladšie, ako cukrová poleva na perníku. Je to láska, ktorá dáva viac, ako je povinnosť.

Lebo: vieme, že treba ožehliť košele, vyprať a upratať, s deťmi napísať úlohy a ísť von, nejako ich popočúvať, keď sa pýtajú, byť milá k svokrovcom (alebo aspoň neutrálna, nech nevznikne vojna), občas prejaviť nejaký ten cit a prispieť niekedy do pouličnej zbierkovej pokladničky.

Všetko to, čo vieme, že robiť treba a robíme to. Napriek tomu nemáme pocit, že by nás to nejako hrialo. Ani to, že by sa po tejto povinnej jazde dobra niekto v duši z toho nášho počinu oblizol, ako po medvedej labke.

Možno práve preto, lebo je to to, čo by sme robiť mali. A nie to, čo máme robiť navyše, len tak, lebo chceme urobiť tomu druhému viac dobre, ako sa patrí a ako je zvykom, ako si zaslúži a ako sa nám práve teraz chce. (A väčšinou sa nám nechce).

Dať ten svoj pocukrovaný kus srdca je totiž o tom: ponúknuť tomu druhému čosi, na čo sa nepýtal, čo si neprosil, čo nie je zvykom a čo možno ani nečaká, lebo už rovnako prestal snívať a veriť na zázraky, ako my.

Zázrak totiž začína, ak vykročíme prví

Ak ja skôr, ako môj manžel povie, prinesiem mu tú kávu až na stôl aj s nejakým tým mlsom, čo má rád – alebo si s ním večer sadnem na pivko v kuchyni s vyloženými nohami a „zabudnem“ na rozčítaný román či čokoľvek „veledôležité“ pre mňa.

Ak nečakám, kedy mi deti zreferujú, čo bolo a kam by chceli ísť – ale ponúknem im aktivitu a čas, o ktorej snívajú dlho (a to viem vtedy, ak ich naozaj dobre počúvam…). Zázrak začína vtedy, ak zdvihnem hovor mojej mamy uprostred chaosu a vypočujem ju v pokoji a povzbudím ju ku kroku, nad ktorým už dlho premýšľa – tak ako sa medzi nami babami patrí. Zázrak je…

Prepáčte, už vám nebudem robiť šepkára na zázraky. Každý si totiž ten svoj „koláčik“ pre druhého vie nachystať a pocukrovať najlepšie sám. A nezabudnite: čarokrásny servis nie je potrebný. Najlepšie je priniesť ho hneď taký teplý, úprimný, rovno z plechu nápadu a nadšenia srdca na dlani.