Prečo Ježiška nedokázal zrušiť Santa, ani komunisti

Keď sa na Slovensku spýtate detí, kto im nosí darčeky, odpoveď je jasná: Ježiško. Žiaden Santa, ani soby, žiadne písanie vianočnej pošty na severný pól. Malý, neviditeľný Ježiško, ktorý príde potichu, zazvoní zvončekom a zmizne skôr, než ho niekto stihne zazrieť.

Nie je to však samozrejmosť, ani historická náhoda. Tradícia Ježiška ako hlavného nositeľa darčekov je v strednej Európe pomerne mladá – a prekvapivo úzko súvisí s reformáciou, menom Martina Luthera a s tým, ako sa Európa v 16. storočí snažila nanovo pochopiť, čo vlastne Vianoce znamenajú.

Darčeky nosí len a len Ježiško

Na Slovensku, podobne ako u našich západných susedov, nosí darčeky na Štedrý deň Ježiško. Nemyslíme tým len českých „bratov“, ktorí majú Ježíška, ale aj Rakúšanov, kde sa vianočný darca nazýva Christkind alebo Christkindl – z nemeckého Christus als Kind, teda Kristus ako dieťa.

Možno niekoho prekvapí, že za tradíciu Ježiška ako hlavného nositeľa darčekov u nás v strednej Európe nepriamo vďačíme reformátorovi Martinovi Lutherovi zo 16. storočia.

V stredovekej Európe totiž dlhé stáročia nosil darčeky svätý Mikuláš. Reformátor Luther mal problém nielen s uctievaním svätých, ale aj s tým, že pozornosť detí sa sústreďovala na konkrétnu svätú postavu namiesto Krista. Chcel, aby si deti darčeky spájali priamo s narodením Ježiša. Nie svätec Mikuláš (6. decembra), ale samotný Kristus – Christkind, malý Ježiško – mal nosiť darčeky v deň Kristovho narodenia, teda 24. alebo 25. decembra.

Táto myšlienka sa rýchlo rozšírila v protestantských oblastiach Nemecka, Rakúska a ďalej do strednej Európy. Katolícka cirkev, aby nestratila krok s obľúbenou tradíciou obdarovávania, ju postupne prevzala – často pod názvom Ježiško alebo Christkindl. Ježiško sa tak časom „odlepil“ od Luthera a reformácie a stal sa všeobecne prijatou ľudovou a rodinnou tradíciou, nábožensky prijateľnou aj pre katolíkov.

To sa týkalo aj prevažne katolíckeho Slovenska, ktoré bolo síce súčasťou Uhorského kráľovstva, no zároveň ostalo silne kultúrne prepojené s nemecky hovoriacimi oblasťami – najmä prostredníctvom miest, remesiel a meštianstva.

Prečítajte si aj:

Katarína von Bora – aká bola manželka Martina Luthera

Ježiško aj Mikuláš

Dnes sa deti na Slovensku tešia z oboch „nosičov“ darčekov. Pretrvala totiž aj tradícia svätého Mikuláša, ktorý 6. decembra „zloží svoju plnú tašku s koláčom makovým či koníkom medovým“ a nechá „poslušným“ deťom niečo dobré v čižmičkách skoro ráno. Zároveň však pretrvala aj tradícia Ježiška, ktorý prináša darčeky na Štedrý večer 24. decembra, zatiaľ čo deti večerajú pri sviatočnom stole.

Táto tradícia je dokonca taká silná, že ju neprebila ani vlna popularity Santa Clausa, ktorý je sám pôvodne odvodený od svätého Mikuláša.

V mnohých západoeurópskych krajinách – a postupne aj v strednej Európe – sa Santa Claus stal konkurentom pôvodných vianočných postáv alebo sa s nimi úplne zlial. Napríklad britský Father Christmas (Otec Vianoc) mal v 16. storočí zelené oblečenie a symbolizoval ducha veselosti; časom však plne prijal americký vzhľad Santu. Podobne aj francúzsky Père Noël prevzal červený kabát, sane a vizuálnu podobu Santa Clausa.

U nás Santa mierne „fušuje do remesla“ skôr svätému Mikulášovi – najmä na firemných večierkoch či verejných akciách, kde býva zobrazený skôr ako bucľatý Santa než ako biskup v liturgickom rúchu. Ježiško však ostáva nedotknutým symbolom Vianoc – symbolom, s ktorým si neporadili ani komunisti.

Prečítajte si aj:

Ježiško, Santa, Elf. Kto, kde a kedy nosí darčeky?

Komunistický pokus o Deda Mráza

Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistických režimov v strednej a východnej Európe, vrátane Československa, sa štát snažil potlačiť náboženské aj „buržoázne“ tradície. Ježiško bol pre komunistickú ideológiu problematický, pretože priamo symbolizoval kresťanstvo a Vianoce ako náboženský sviatok. Režim sa preto pokúsil zaviesť ideologicky neutrálneho, sekulárneho darcu, ktorý by presunul oslavy z Vianoc na všeobecné „oslavy zimy“ či Nového roka.

Vzory prichádzali zo Sovietskeho zväzu, kde bol Ježiško už dávno nahradený postavou Deda Mráza (Ded Moroz) z ruského folklóru. Z pôvodného ducha zimy sa stal novoročný darca, ktorý nosil darčeky 31. decembra. Typicky bol oblečený do modrého alebo bieleho kožucha, s dlhou striebornou palicou, a sprevádzala ho jeho vnučka Snehulienka (Sněguročka).

Po roku 1948 sa Komunistická strana Československa snažila túto tradíciu presadiť aj u nás. Cieľ bol jasný: odstrániť Ježiška a zároveň demonštrovať lojalitu k sovietskemu vzoru. V médiách, školách a na verejných podujatiach sa začal propagovať Dedo Mráz ako „správny“ nositeľ darčekov. Vianoce chceli premenovať na „sviatky zimy“ alebo „oslavy Nového roka“.

Napriek masívnej propagande a tlaku v školách, podnikoch či továrňach bol však tento pokus zväčša neúspešný. Ľudia si doma, mimo dohľadu štátu, zachovali tradíciu Ježiška a darčeky si naďalej rozbaľovali pod stromčekom na Štedrý večer.

Dedo Mráz sa udomácnil nanajvýš na oficiálnych a verejných podujatiach, napríklad na podnikových besiedkach. Pre mnohých zostával cudzou a umelou postavou, ktorú si ľudia mýlili so svätým Mikulášom alebo ju vôbec neprijali.

V Čechách aj na Slovensku bol Dedo Mráz vnímaný ako importovaný symbol. Vyvolával tichý, no vytrvalý odpor voči štátom vnucovanej tradícii. Komunistický režim síce Ježiška nikdy otvorene neoslavoval, no nedokázal ho vytlačiť z domácej, súkromnej sféry.

Ježiškov comeback

Po roku 1989 sa Ježiško okamžite – a úplne prirodzene – vrátil ako nepopierateľný symbol Vianoc v strednej Európe.

To, že Ježiško prežil reformáciu, industrializáciu, globalizáciu aj komunizmus, nie je náhoda. Nezvíťazil preto, že by ho chránila cirkev alebo štát. Prežil preto, že patril do rodín.

Zatiaľ čo Dedo Mráz ostal symbolom pódií, podnikov a oficiálnych osláv, Ježiško zostal v obývačkách. V tichu Štedrého večera, pri večeri, na ktorú sa čaká celý deň. V momente, keď zazvoní zvonček a dospelí na chvíľu predstierajú, že sa naozaj stal zázrak.

Ježiško nie je postava, ktorú by si bolo možné jednoducho vymyslieť alebo nahradiť. Je neviditeľný, nehlučný a nekomerčný. Nepotrebuje reklamu, len dôveru. A práve preto prežil aj režim, ktorý sa ho pokúšal vymazať z verejného priestoru.

Po roku 1989 sa Ježiško nemusel „vracať“. On tu totiž bol stále – ukrytý v súkromí, v rodinných rituáloch, v rozprávaní rodičov deťom. A je tu dodnes.

Možno práve preto má u nás Ježiško takú silu. Nie je len nositeľom darčekov. Je symbolom Vianoc, ktoré sa odohrávajú potichu, doma a spolu.