Druhá šichta školy

Mnohé z mám to poznajú veľmi dôverne: sotva prekročia v náhlení prah domu po záťahu v práci, sadajú si so svojimi školákmi k úlohám a učeniu, ktoré nemá konca. A hoci túto situáciu nepoznám  nijako dôverne z vlastnej domácnosti, kuknúť sa na to ma vyprovokoval zúfalý mail mojej kamarátky a jej ešte len prvostupniarky…

Samostatnosť alebo systematická podpora?

To, že sedávame s prvákmi pravidelne nad písaním a prvým počítaním, nad spájaním do slabík a neskôr do slovíčok, sa berie ako bežný štandard, kedy je predsa len posun zo škôlkárskeho veselenia do školy náročný. Až teraz – alebo tu práve – zisťujeme, akým školákom bude naše dieťa, čo mu ide, čo sa mu chce, k čomu ho treba nejako viac motivovať alebo aj psychologicky pritlačiť.

Horšie je, ak sa toto obdobie každodenného trápenia sa nad školskými povinnosťami a domácimi úlohami ťahá nielen po celý prvý stupeň, ale ešte aj – a nie je to výnimkou – ďalej. Automaticky ako rodičia totiž predpokladáme, že po tom prvom ročníku pri dieťati, ktoré nemá žiadne vedľajšie zdravotné či psychologické diagnózy, prejde systém prípravy do školy len do občasnej kontroly a podpisovania žiackej knižky.

A tak sa tým, ktorí suplujú vyučujúceho aj doma a šedivejú z toho, podvedome vynárajú v hlave otázky:

Som príliš náročný rodič? Mám neschopné dieťa?

Kde je problém?

Pravdou je, že optimál je ako vždy kdesi uprostred: vždy treba deti dostatočne kontrolovať, práve preto, že my poznáme ich zrelosť a povahu. Sú deti, ktoré bez problémov nabehnú na samostatný režim prípravy do školy, sú také, ktoré potrebujú občas pomoc a radu (čo je teda celkom pochopiteľné s rednúcimi intervalmi viac menej po celú základnú školu) a sú deti, nad ktorými sa – sedí.

Hranice?

Existujú teda hranice, pokiaľ je to časovo normálne a kedy už treba situáciu riešiť? Aj na túto situáciu je viac odpovedí, už len keď pozrieme na požiadavky učiteľov. Sú totiž aj takí, ktorí deťom domáce úlohy nedávajú a tvrdia, že všetko potrebné sa deti majú a môžu naučiť práve v škole – vrátane  samostatného precvičenia si všetkého, čo sa v škole učili.

Druhá kategória učiteľov je stredný priemer, nejakú tú prácu na doma vyžaduje aspoň 2-3 x do týždňa – a dobrý rodič, ktorý vidí, že niečo jeho dieťaťu v škole nejde, sa týmto „barličkám“ len poteší, ak si ich neurobí sám. No a sú klasici, ktorí naparia úlohy vždy a veľa: písať slohy, opisy, čitateľské denníky, k tomu hory matematiky, projekty… a pravdou je, že niekedy je to na deti príliš veľa.

Všetci učitelia však unisono v zásade tvrdia: príprava do školy na prvom stupni by nemala trvať viac, ako polhodinu, maximálne hodinu. V opačnom prípade je už dieťa unavené, rodič frustrovaný a výsledok žalostný.

Druhý pohľad je zo strany dieťaťa: či je aktívne, sebavedomé, či mu škola a trieda sadla, či sa tam cíti dobre a z nových poznatkov sa teší – takýmto úlohy žiadnu vážnu boľačku nerobia a majú ich šikovno za sebou. Problém je, ak napriek radosti zo školy nám úlohy doma nejdú a nejdú…

Potom treba skúmať viacero faktorov: minimálne to, či dieťa nie je preťažené z mimoškolských aktivít, čo pre niektoré deti môže znamenať aj príliš dlhý pobyt v školskom klube.

Ďalšou z možností je riešiť čas, kedy pracuje dieťa na úlohách, ako aj motiváciu, ktorú mu veľmi výdatne môže dať práve rodič. Jednou z možností je ponúknuť dieťaťu učenie sa so starším súrodencom alebo kamarátom – vzájomné ťahanie sa aj v tomto smere vie urobiť veľa.

Aj tak to nejde

Asi nielen moja kamarátka má pocit, že už vyskúšala ako rodič všetky možnosti. Čo teda urobiť: dieťa očividne v hlave má všetko, je zrelé, spoločenské – len úlohy sú pre nás všetkých doma nočná mora.

V tomto prípade ostávajú už len dve možnosti: najprv o probléme hovoriť s učiteľkou predmetu, respektíve s triednou učiteľkou. Mnohokrát stačí pri dobrej komunikácii s ňou a ostatnými rodičmi (možno zistíte, že ten problém nie je iba váš) zmeniť zadania či objem úloh a problém bude preč.

Ak ani tento ťah nevyjde, ostáva už len bez ohľadu na hanbu požiadať o pomoc Centrum pedagogicko – psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) – a to čím skôr, tým lepšie. Pri dobrej odbornej pomoci a nájdení koreňa problému sa všetkým uľaví, o novej radosti zo školy ako takej nehovoriac.

Jednoznačne však platí: podporujte samostatnosť a sebavedomie svojich školákov

Napísané domáce úlohy a samostatná príprava do školy bez vášho zásahu budú potom len jedna malá súčasť prejavu ich zrelosti podľa veku.– a to nielen v školských veciach. Dajte im pocítiť, že veríte v ich v schopnosti a že majú na to, aby čokoľvek poriešili sami. 

Nakoniec je vždy dobré vedieť, čo si o tom myslia a ako podobnú situáciu riešili mamy školákov – a ak vám chýbajú vo vašom okruhu relevantné názory, ponúkame vám k dispozícii ten náš virtuálny priestor.