Prvý týždeň zvládli, v druhom prišiel výbuch. Terapeutka J. Hillman hovorí o emocionálnom vyčerpaní z adaptácie.

Prvý septembrový týždeň pripomína sviatok – nové aktovky, vyžehlené oblečenie a úsmevy pred školou. Mnohí rodičia si v piatok úľavou vydýchnu: „Zvládli sme to!“ Lenže potom príde druhý týždeň a z pokojného školáčika či škôlkara je naraz klbko nervov, plaču a večerných scén. Čo sa v detskej duši odohráva, prečo kolaps prichádza až s odstupom a ako môžeme deťom pomôcť, sme sa rozprávali s terapeutickou poradkyňou Janou Hillman.

Mnohí rodičia si všimnú, že kým prvý týždeň v škole či škôlke prebehol prekvapivo hladko, v druhom týždni nastane zlom. Deti sú podráždené, vyčerpané a reagujú prehnane. Čo sa to s nimi deje?

Pomenovala by som to veľmi presne: ide o emocionálne vyčerpanie z adaptácie. Počas prvého týždňa fungujú deti vo veľkej miere na adrenalíne a na efekte novosti. Všetko je pre ne zaujímavé, neznáme a podvedome vydávajú obrovské množstvo energie na to, aby sa prispôsobili novému prostrediu a „sekali dobrotu“. V druhom týždni však táto počiatočná energia a adrenalín opadnú. Nastupuje realita, prvé povinnosti a hlavne nahromadený spánkový aj emocionálny dlh.

Prečo tento výbuch prichádza takmer vždy až doma? V škole učiteľky často tvrdia, že dieťa bolo celý deň zlaté, no len čo prekročí prah bytu, spustí sa krik alebo plač.

Hovorím tomu efekt stlačenej pružiny. Dieťa je celý deň vystavené obrovskému senzorickému a sociálnemu tlaku. Musí dodržiavať nové pravidlá, sedieť, počúvať, spracovávať hluk na chodbách a podnety od desiatok iných detí. A čo je najdôležitejšie – po celý čas svoje emócie potláča, lebo chce zapadnúť a byť „dobré“.

Detská psychika sa celý deň stláča ako pružina. A kde sa konečne môže bezpečne uvoľniť? Doma, pri rodičoch. Ak dieťa po príchode domov hodí tašku o zem alebo dostane záchvat hnevu kvôli nepravidelne nakrájanému jablku, nie je to znak rozmaznanosti. Je to paradoxne dôkaz, že sa doma cíti v absolútnom bezpečí. Doma už nemusí držať masku „zvládajúceho žiaka“ a všetky nahromadené emócie jednoducho vybublajú von.

Čo robíme my rodičia v takýchto chvíľach najčastejšie zbytočne?

Najčastejšou chybou je, že sa snažíme logicky argumentovať. Keď dieťa plače kvôli ponožkám alebo jablku, začneme mu vysvetľovať: „Veď tie ponožky ti ráno nevadili!“ alebo „To jablko chutí úplne rovnako!“. Lenže detský mozog je v tej chvíli v stave preťaženia – racionálna časť mozgu je vypnutá a riadia ho emócie.

Druhou častou chybou je „výsluch“ hneď vo dverách. Otázky ako „Aké to bolo? Čo ste robili? Dostal si známku?“ vyžadujú od vyčerpaného dieťaťa ďalší mentálny výkon, na ktorý už jednoducho nemá kapacitu.

Ako by teda mal vyzerať ideálny príchod domov v druhom týždni septembra?

Zmeňme prvácku otázku. Namiesto výsluchu skúsme dieťa len privítať a dopriať mu pokoj. Povedzme radšej: „Rada ťa vidím. Dáš si čaj alebo ovocie?“ Doprajme mu 20 až 30 minút svätého pokoja bez otázok. Ak bude chcieť hovoriť, začne samo, keď opadne prvý stres.

Veľmi pomáha aj to, keď nepreťažíme popoludnia. V septembri je naozaj lepšie nenasadzovať hneď krúžkový maratón. Dieťa potrebuje po vyučovaní vypnúť – voľný pohyb vonku na ihrisku, prechádzka alebo obyčajné ležanie na koberci v izbe robia zázraky.

Čo robiť, keď už k tomu večernému výbuchu či záchvatu hnevu dôjde?

Namiesto logiky reagujme na emóciu a pomenujme ju. Dieťa potrebuje počuť, že mu rozumieme. Stačí povedať: „Si veľmi unavený, však? Bol to dnes dlhý deň.“ Alebo: „Vidím, že ťa to nahnevalo. Poď, chvíľu si k tebe prisadnem.“

Preťažené deti často potrebujú aj fyziologické upokojenie – telesný kontakt, objatie, alebo naopak zníženie stimulov. Pomáha vytvoriť „bunker“ z deky, znížiť intenzitu svetla v byte a stlmte zvuky.

Aká je vaša záverečná rada pre rodičov, ktorí majú pocit, že ich dieťa v týchto dňoch jednoducho „nefunguje“?

Zhlboka sa nadýchnite a uistite sa, že ide o dočasnú fázu adaptácie. Nervová sústava dieťaťa si potrebuje zvyknúť na nový rytmus, čo väčšinou trvá 3 až 4 týždne. V septembri nepotrebujeme deti „vychovávať“ k dokonalosti ani riešiť každú neposlušnosť s horúcou hlavou. Potrebujeme im byť oporou, sprievodcom a bezpečným prístavom, kde môžu bezpečne vypustiť paru.