Kľúč na krku a možno aj mobil vo vrecku

Myslela som si, že časy s kľúčom od bytu na šnúrke okolo krku sú nenávratne preč rovnako ako doba, v ktorej sa tento kus domáckej bižutérie bežne nosil. Podľa neho vedeli dospeláci hneď identifikovať, že dieťa je zrejme bez dozoru a nikoho doma nemá. V dnešnej dobe tzv. ľahká korisť. A koľko nás bolo na dvore takých, čo sme tie kľúče nosili a často pri hrách strácali! Potom pravdaže nasledovali výchovné opatrenia a výmena FABky – zámku vo dverách. To, že sa nemáme dávať do reči s cudzími ľuďmi a brať od nich cukríky a iné sladkosti, bolo samozrejmé ako chlieb s maslom na desiatu. Človek by si myslel, že niečo takéto sa po tragických správach večer čo večer už nemôže stať, a predsa! Aj v dnešnej dobe deti vo veku 6 – 7 – 8 r. bežne chodia von tak, ako bolo typické pre socialistiké časy – s kľúčom na krku. Jedna vec je vychovávať dieťa k samostatnosti, druhá vec je zavesiť mu kľúč na krk a pustiť von len tak.

O čom píšem? Tiež som matka a mám syna školáka. Už v škôlke niektoré známosti prerástli do trvalejšieho priateľstva a dokonca deti ma zblížili s inými mamičkami, s ktorými sa teraz aktívne stretávame. V škole sa nadväzujú nové kamarátsva a kedže chlapci sú už väčší, asi podvedome od nich očakávame, že budú aj samostatnejší a zodpovednejší. Ale to sme my, dospelí, a deti sú deti. Vo veku 7-8 rokov stále nedokážu rozmýšľať do budúcnosti, a preto sa na ne nemôžeme spoliehať. Sme za ne zodpovední. Preto ma udivuje, keď k nám príde na návštevu synov kamarát a na moju otázku: “Mamka vie, že si tu?” mi odpovie, že nie. Kamaráta poznám, no ani netuším, kto sú jeho rodičia, čo robia, kde bývajú. “A máš pri sebe aspoň mobil?”, pýtam sa ďalej. “Nemám.” Chlapec je to slušný, to už vidím. Nechcem ho vyhadzovať preč, keď viem, že sa so synom kamaráti, že spolu chodia do triedy. “Dobre, tak poď dnu a o 18,00 pôjdeš domov.” I tak mi nie je jedno, ako sa cíti jeho matka, ak ho nevidí hrať sa na dvore.

Iný prípad je, keď po škole z družiny syn privedie domov na návštevu hneď niekoľkých kamarátov, ešte s taškami na chrbte. A všetci ma presviedčajú, že rodičia vedia. Našťasie majú so sebou žiacke knižky s povinne zapísanými telefónnymi číslami na rodičov. A tak mi iné neostáva, len posielať sms-ky, že “vaše dieťa je u nás na návšteve a ak súhlasíte, pošlem ho domov o 18,00. S pozdravom… moje meno a adresa.” Samozrejme, že takýmto neohláseným návštevám nie som príliš naklonená, ale tiež nechcem pôsobiť ako príliš prísna žena. Som rada, že syn má kamarátov, ktorí sa radšej zahrajú slušne na návšteve, než by sa mali niekde skrývať a robiť neplechu. Podobne neschvaľujem ani synove otázky typu: “Mami, môžem ísť teraz k Jurovi na návštevu?” Neviem, kto sú Jurovi rodičia, neviem, kde bývajú a neviem, či náhodou nemajú iný plán, než len strážiť dvoch alebo koľkých vlastne chlapcov. Radšej sa Jurovou mamou niekedy osobne zoznámim a spýtam sa, či jej niečo také neprekáža.

Vždy som svoje deti brávala všade so sebou a snažila som sa (aj sa stále snažím) s nimi aktívne komunikovať, učiť ich a dať im priestor na otázky. Tak sa postupne naučili, ako sa volajú, kde bývajú, na ktorom poschodí, ktorý zvonček je náš, ako sa bezpečne prechádza cez cestu, kadiaľ sa ide do obchodu, ako sa v obchode nakupuje, ako sa pri pokladni zaplatí, že peniaze sa zarábajú prácou a nedáva nám ich teta predavačka alebo bankomat, ako sa telefonuje, ako sa používa výťah, ako sa odmykajú a zamykajú dvere… A ako mi deti rastú, stále sa nenápadne učia orientovať sa v zložitom svete dospelých. Teším sa z ich úspechov, pre nás, dospelých, takých samozrejmých vecí, pre deti niečo také výnimočné. Teraz vidím, že sa opäť posúvame ďalej. Keď už vedia, ako sa ide do školy, ako sa ide do obchodu, treba sa naučiť, ako sa chodí von a ku kamarátom na návštevu.

“Von môžete ísť všade tam, odkiaľ dobre uvidíte na naše okná, nie však na cestu, ani za cestu. Ak chcete zmeniť územie svojho pôsobenia, musíte mi to najprv oznámiť, nech viem, kde sa na vás mám dívať. Ak chcete ísť na návštevu ku kamarátovi, povedzte mi to vopred, aby som sa mohla dohodnúť s jeho rodičmi. Rada kúpim aj nejaké pukance alebo džús, nech nejdete na návštevu s prázdnymi rukami. Na návšteve sa správajte slušne, pozdravte sa pri príchode i pri odchode a tetu/uja poslúchajte a skôr, než odídete, upracte hračky v detskej izbe. A najneskôr o 18,45 sa z návštevy odobrete domov. Dám vám mobil a prezvoníte mi, ako ste došli a či môžete zostať.” Samozrejme, musím vedieť, kde konkrétne navštívený kamarát býva. Nenechávam deti vonku bez dozoru (aspoň z okna či z balkóna). Kľúče im netreba, keď som doma a keď nie som doma, viem, že sú so mnou. Ani mobil im bežne nedávam von. Nemusia sa tak báť, že ho niekde vytratia, že im ho niekto ukradne. Rovnako sa nezmenili ani tie poučenia o sladkostiach a rečiach od neznámych.

Bojím sa o ne, to je fakt. A bojím sa o to viac, keď nie som s nimi. Ale tiež s nimi nemôžem byť všade a stále a musím sa naučiť dôverovať im a najmä som to ja, kto musí vedieť zhodnotiť, kde im stanoviť hranice, aby to nebolo nad ich schopnosti a možnosti.

Ilustračné foto: www.sxc.hu