Nejde to?

Končí sa ďalší školský rok. Už toho moc nezachránime ani ako rodičia, ani ako žiaci. Ale možno veľa vecí zachráni pohľad dozadu, najlepšie v kruhu tých, ktorých sa to teraz týka.

Drámu neobľúbeného predmetu či niečoho, čo „nejde do tekvice“, prežíva asi každý. Aj my sme boli malí, aj vtedy boli učitelia všelijakí, ani nás všetko nebavilo, aj blbnúť bolo treba, tiež sme si dobre neuvedomovali dôsledky, čo z toho môžu byť za vážne veci, keď na vysvedčku nebudú len tie nomenklatúrne jednotky. Ale, zdá sa, že sme prežili… a možno je dobré, aby sme to úprimne povedali aj našim deťom.

Nie je to ani pre nich jednoduché. Možno to tiež vyzerá, že majú ten či onen predmet /hlavne podľa výsledkov/ v paži. Ale aj ja som sa práve pred pár dňami dozvedela veci.

Naša staršia dcéra je vyslovene predátorský typ – cholerik, vodcovská povaha, vie sa sama vyhecovať a rada stojí vpredu všade. Hoci je septembrová, jej vstup do školy tesne v šiestich rokoch sme nikdy neoľutovali. Prospievala vynikajúco, učiť sa s ňou nebolo treba. Občas bolo treba zahamovať škrabopis, ale inak sme o škole nevedeli.

Až teraz. Čosi kamsi začali sa nám kombinovať čudné známky z matiky. Jednotky striedali trojky, horšie bolo, že tie nevhodnejšie známky boli z dôležitých kontroliek. Zvyčajne nám na Viki stačil pohovor medzi štyrmi očami, ale teraz vysvitlo, že pes je zakopaný oveľa hlbšie. A to nielen preto, že sme šli na prijímačky na osemročné gymnázium.

Na matiku mám nulové gény a tak by som dcéru aj chápala, keby som nevedela, že má aj v tomto predmete na viac. Po pár sedeniach s manželom, ktorý je v matike doma, bol môj drahý na infarkt a Viki v slzách. Nakoniec vysvitlo, že problém s matikou je niekde inde, ako by bola lenivosť či zdedené gény po mame.

„Vieš, mami, keď na všetko neprídem sama…“ vzlykala mi štvrtáčka na ramene. Nechápala som, prečo by mala na niečo z matiky prísť sama. „No lebo pani učiteľka nám to len napíše na tabuľu a povie – rátajte! Nič nevysvetlí…“ A to som sa ešte dozvedela! Viki je potvorka priebojná, a tak sa raz hádala s pani učiteľkou, že aj spôsob, ktorý si sama /!/ vyprodukovala v hlave na vypočítanie príkladu na tabuli, je správny. Výsledok bol taký istý, ako učiteľkin, no dcére to nepomohlo. Nerátala JEJ spôsobom.

Nie som mama, ktorá vždy drží stranu dieťaťu. Ale myslím, že aj učiteľ by mal vedieť podporiť iniciatívu detí, ak sa na niečo snažia prísť samé, o prirodzenom výklade učiva ani nehovoriac. Inak ťažko vysvetliť, že zrazu trieda, ktorá bola vždy vynikajúca v prospechu, sa vozí na trojkách a štvorkách.

Čo teraz? Učiteľkou nepohneme, je to staršia pani, ktorá je ako človek zlatá, ale … ale. Prijímačky pred dverami, matika v keli a nie v hlave.

Tak som si jednoducho s Viki sadla a pekne krásne jej vyložila o MOJICH trapasoch s matikou. A tie veru plynuli odjakživa z toho, že mi akosi z tohto súdka nebolo hore prisypané. Školské zážitky vôbec sú vďačnou témou medzi rodičmi a deťmi – zrazu máte pocit, že generačné rozdiely neexistujú, ani nové učebné osnovy, reforma školstva a obdobné „perly“. Existujú stále len dobrí a zlí učitelia a tiež žiaci, ktorým niečo páli lepšie a niečo nie, niektorým sa chce viacej a iným vôbec. A že kdesi v pozadí je jasne cítiť, čo s tým všetkým robia rodičia.

Viki táto moja školská „historická“ vtipparáda pomohla. Popri chichotaní sa a držaní za brucho nad výčinmi svojej „matere“ pozbierala aj nalomené sebavedomie a pochopila, že nikto učený a dokonalý z neba nespadol. Ale tiež aj to, že nie všetko máme v hlave nasypané a niečo sa treba jednoducho a dobre – nadrilovať.

Prijímačky sme spravili, z koncoročnej písomky z matiky doniesla dnes nádhernú jednotku a tešila sa z nej rovnako puberťácky ako pred týždňom z vlastného objavu princípu delenia so zvyškom.

A ja jej veľmi rada budem môcť oprášiť /popri oprašovaní nedostatkov z matiky/ ďalšie historky z mojich a tatových školských čias. Ale o tom snáď inokedy.

Ilustračné foto: www.sxc.hu