Rodina a škola vo vzájomnej spolupráci

“V triede máte 28 žiakov, z toho jeden Róm, ktorý opakuje ročník, ostatní sú takmer bez problémov. Na školskom výlete som s nimi nikdy nebola a radšej ich neberte ani vy.” Tak som sa vo veku 24 rokov stala začiatkom januára triednou učiteľkou ôsmakom. Niekoľkí z nich ma prevyšovali vzrastom, niekoľkí zas znalosťou oplzlostí a niekoľkí si mysleli, že ma prevyšujú aj sebavedomím, kým si na vysvedčeniach neprečítali môj podpis aj s titulom, čo ich utvrdilo v neblahom tušení, že nebudem len taká nejaká šťanda po maturite.

Hoci na známkach na polročnom vysvedčení sa už nič zmeniť nedalo, zvolala som triedne rodičovské združenie. Predsa len som prebrala triedu v polovici školského roka, patrilo by sa aspoň formálne sa zoznámiť s rodičmi. Podrobne som si preštudovala o každom žiakovi všetky spisy, aby som bola v obraze, s kým mám dočinenia. Na prvú triednu schôdzu prišiel aj riaditeľ školy, aby ma oficiálne predstavil rodičom. Mali by vedieť, kto bude za ich deti ďalej zodpovedný.

Moje sklamanie bolo obrovské. S takmer 20-minútovým oneskorením sme začali v počte ledva 10. Dodnes neviem pochopiť, ako môže byť rodičom ľahostajné, kto ich deti učí, ako ich učí a čo ich vôbec učí. Oznam bol jasný, všetci vedeli, že sa zmenila triedna učiteľka kvôli niektorým problémovým žiakom. Na schôdzu prišli rodičia práve tých najbezproblémovejších žiakov. Niet k tomu čo dodať. Niektorých rodičov som uvidela až po roku, keď sa mi prišli vyhrážať za zlé známky, kvôli ktorým ich deti neprijali na vybranú strednú školu.

Keďže dieťa trávi v škole podstatnú časť dňa, rodičia by mali vedieť, v akej spoločnosti a pri akých aktivitách. Nemôžem písať všeobecne za školstvo, čo očakáva škola od rodičov, môžem však napísať, aké boli moje očakávania, kým som pôsobila ako učiteľka.

V prvom rade som nikdy od žiadneho rodiča nechcela, aby sa doma s dieťaťom učil tak, že bude nanovo vysvetľovať látku alebo bude dieťa nútiť recitovať učivo naspamäť. Možno neradi, no priznajme si, že školské lavice sme opustili už pred rokmi a len málokto si podrobne pamätá všetko, čo sa v škole kedy učil. Je nanajvýš naivné myslieť si, že rodič dokáže učivo vysvetliť lepšie než učiteľ (ibaže by to bol odborník s možnosťami Marie Currie). Príprava do školy spočíva v niečom celkom inom.

• Aj keď prídete celkom vyšťavení z práce, venujte dostatok času svojim deťom. Opýtajte sa ich, aký mali v škole deň. Moja mama 12 rokov dostávala denne rovnakú odpoveď: “V škole nič nové, úlohy nemáme.” Napriek tomu sa ma nikdy nezabudla opýtať, ako sa mi darilo, čo mám nové, či som sa nachystala na ďalší deň – dávala mi tým najavo, že jej záleží na mne, nie len na mojom vysvedčení. V mojom prípade to kontrolovať nemusela, lebo vysvedčenia boli v poriadku.

• Ak však máte doma žiaka, ktorému škola nejde ako po masle, nehanbite sa požiadať, aby vám dieťa ukázalo svoju tašku, zošity a učebnice. Robte to formou úprimného záujmu, nie formou kontroly. Možno sa po rokoch pobavíte, ak si pri tom zaspomínate na vlastné školské časy.

• Nenúťte svoje dieťa, aby vám prednášalo učebnú látku naspamäť. Pokojne priznajte, že ste to už dávno zabudli a že sa necháte poučiť od svojho dieťaťa. Dieťaťu dáte pocit dôležitosti, že vám môže predviesť svoje vedomosti a ani si neuvedomí, že si tým látku zopakuje a utvrdí – a vy sa možno dozviete niečo, čo ste dávno zabudli. Rozvrh hodín majte na viditeľnom mieste, aby ste vedeli, o čom sa máte s dieťaťom rozprávať.

• Pravidelne kontrolujte žiacku knižku/slovníček. Deti majú celkom iné priority než školu a školské povinnosti. Často zabudnú doma oznámiť niečo dôležité. Tiež nebudete prekvapení, ak naraz uvidíte celý stĺpec zlých známok.

• Nekarhajte dieťa za zlé známky! Radšej pátrajte po príčinách, prečo ich nosí. Niekedy dieťa naozaj nemá bunky na istý predmet, no niekedy stačí trochu zmeniť prístup a zo slabého žiaka sa môže stať výborný. Nájdite správnu motiváciu pre získanie lepších známok. Dobrá známka pre dieťa neznamená nič, ak za ňu doma nie je aspoň nejako ocenené. Rovnako zlá známka neznamená nič, ak sa mu za ňu dostane vždy len trest a nerieši sa príčina.

• Aktívne sa zapájajte do triednych mimoškolských aktivít. Nájdite si čas aspoň na individuálne konzultácie s učiteľom, ak vám pracovná doba neumožňuje schádzať sa na rodičovských združeniach. Učiteľ vám isto ochotne poskytne informácie týkajúce sa vášho dieťaťa.

• V prípade, že vám učiteľ oznámi, že má s vaším dieťaťom problémy, nesnažte sa ho brať ako nepriateľa. Keby učiteľovi na vašom dieťati nezáležalo, nesnažil by sa vami to konzultovať. Ak vám učiteľ odporučí vyšetrenie u špecialistu, neberte to ako hanbu. Je to len snaha pomôcť vášmu dieťaťu nájsť vhodný spôsob výuky a stanovenie diagnózy tomu môže len napomôcť.

• Škola je pre dieťa zamestnaním. Vysvedčenie nie je len “výplatná páska” žiaka, ale aj jeho rodičov. Aj keď nesplní vaše očakávania, odmeňte zaň svoje dieťa. Niekedy znamená ľudský prístup zamestnávateľa viac než výplata. Nečakaná odmena za slabšie vysvedčenie môže dieťa naštartovať k lepším výsledkom. V každom prípade by si mali rodičia uvedomiť, že sú to len známky na kuse papiera, ktoré nikoho nebudú zaujímať, keď dieťa dospeje a bude sa živiť samo (aj keď dobré vzdelanie je cesta k lepšiemu živobytiu).

• Prázdniny sú na to, aby si deti oddýchli od školy a povinností. Nenúťte deti cez prázdniny sedieť nad učebnicami. Ak to už musí byť, určite si nejakú pravidelnosť a rozsah úloh, aby dieťa nebolo školou a učením znechutené ešte viac než cez školský rok. Za jedny prázdniny nikto nezabudne ani čítať, ani rátať a prvé hodiny v škole sa zvyčajne i tak venujú opakovaniu učiva z predošlého ročníka.

• Škola nie je len o učení a učiteľoch. Opýtajte sa občas aj na kamarátov, môžete sa tak dozvedieť, či náhodou vaše dieťa niekto nešikanuje, resp. či sa naopak nedalo k nevhodnej skupine a nevenuje sa nevhodným aktivitám.

Ilustračné foto: www.sxc.hu