Už to nie je dievčatko

Už sa na ňu nedívam zhora nadol. Hoci jej ešte stále pár centimetrov chýba do mojej výšky, nie je to tak, ako to bývalo zvykom. Nezohýnam k nej chrbát a nevystieram ruky, aby mi do nich skočila.

Už dávno sa mi nedáva česať. Hoci jej nepoddajné, príliš sa mastiace a jemné vlasy ju rozčuľujú a rozľútostia stále rovnako ako pred pár rokmi. Len ja som vedela dať im pravú podobu a s radosťou som vypletala vrkôčiky, zapínala sponky a štipčeky. A tešila som sa z toho. Teraz je už príliš samostatná – možno aj preto, že som ju stále presviedčala o jedinečnom súvise jej typu postavy, tváre a vlasov, ktoré by chcela mať také, ako jej mladšia sestra – husté a krásne prirodzené. Ráno ju nájdem stáť pred zrkadlom, ako si potajomky obzerá účes, ktorý mi včera ofrflala… a tvári sa veľmi spokojne.

Pred tým zrkadlom trávi teraz nejako veľa času. Hlavne preto, lebo hľadá vyrážky a bobáky, ktoré cíti asi tri roky dopredu. Akýkoľvek vyskočený pór pokožky ju vyvedie z miery a beží mi ho nešťastne ukázať. Desí ju predstava, že by vyzerala ako Samo… Jej brat má teda hrozné vyrážky!

V poslednom čase mám problém vchádzať do jej izby a dýchať tam. Maličký priestor je zamorený vôňou, ktorú mi pred pár rokmi doniesol z Paríža drahý, a ktorá mi nesekla ani dizajnom, o nose už ani nehovoriac. Ona ju miluje. Len ju nemôžem – dúfam, že len zatiaľ – naučiť, že vôňa je kvapka za uchom, a nie more, smrdiace tri dni.

Mizne mi bežná hygienická výbava. Z môjho šampónu som dnes našla prázdnu fľašu, krém na tvár nájdem často pootvorený. Akýkoľvek pobyt vonku okrem vynesenia smetného koša sa musí jasne deklarovať použitím šminiek, čo dostala od švagrinej. Ak si dožičí vône, dožičí si aj farby na viečka. A miluje modrú. A nechápe, prečo nemilujem dámy s vizážou domáceho násilia.

Jej život beží v búrlivých sínusoidách – bláznivý smiech, spev, ako vždy trošku falošný, no zato na plné pecky, tanec po byte, eufória… A hneď na to, rev, urážky, krokodílie slzy, vzdor, odmietnutie poslušnosti, schovávanie sa do skrine, dupanie. Medzi tým nie je nič.

Bežné mená sú jej viac-menej indiferentné. Nežne reaguje hlavne pri menách svojich dvoch malých bratov. Skrat nastáva vtedy, ak použijeme zdrobneninu krstného mena s významom „malý“. V lepšom prípade sa začervená, doslova zalezie pod stôl a stratí reč. V horšom prípade sa k tomu pribalia aj zvukové efekty pripomínajúce goriliu samicu a afektívne mlátenie rukami na ochranu čerstvo platonicky zamilovanej rannej pubišky.

Kombinácia oblečenia možného s nemožným. Čítanie Anny zo Zeleného domu pod perinou s baterkou zo skautskej výbavy. Drichmošské stavy ráno a neschopnosť sa vykotúľať z lôžka. Snívanie a lenivosť. Maškrtnosť a vypočítavosť. Jednoduchosť a komplikácie.

Ja ešte stále vidím svoje malé dievčatko. To, ktoré v roku už všetko rozprávalo okrem „r“. To, ktoré nechcelo spávať a bolo hyperaktívne. To, ktoré bolo neposedné od prvého momentu. To, ktoré si v pamätný deň rozbilo pusu o rám postele trucovitým behom cez izbu… a ja stále vidím, ako jej rinula krv z prebitej pusy z prvého zuba rovno na bielučkú bundičku a šatovú sukienku. Šila som jej a cítila som sa, akoby som obliekala princeznú. Koľko je tých spomienok?

Ale moja princezná rastie a trošku znepokojene sa ma pýta, či je normálne, keď ju bolí všetko tu a tu. Rastú jej prsia. Potí sa. Kamaráti sa s Bertou.

Je to moja dcéra. Je v puberte až po uši a mení sa mi pred očami. Aké je to iné.

Ale stále ju ľúbim. A je mi trošku smutno, aj keď sa teším na iné krásne veci a zážitky. Už bude veľká. Náruč jej nepostačí. Už si ju budem vtláčať len do srdca.

Ilustračné foto: Natália Ondáková