Výchovné odmeny a tresty

Výchovné odmeny a tresty by mali byť primerané osobnosti dieťaťa a jeho veku. Malé dieťa môžete odmeniť cukríkom za to, že sa statočne chovalo u lekára – pre školáka by takáto odmena nebola už zvlášť povzbudzujúca. Ten sa bude cítiť omnoho viac povznesený našim uznaním, ktoré nemusíme prejavovať nejakými darmi, a možno ani nie mnohými slovami. Všeobecne tu platí zásada, že s postupujúcim vekom dieťaťa strácajú na účinnosti tie výchovné prostriedky, ktoré sú viazané na nejaké telesné pocity, či už príjemné, alebo nepríjemné. Zato naberajú na význame tie, ktoré sú viac duševnej povahy – ocenenia, pochvaly, prejav uspokojenia ako odmena, – výčitka, pokarhanie, prejav nespokojnosti ako trest. Ak dostane dvojročné dieťa pod stromček kolobežku, bude síce chvíľu skúšať, či sa dá na tom jazdiť, potom ešte vyskúša, či by sa s tým nedalo robiť niečo iné, ale potom ju pravdepodobne odloží. Takýto darček nemal význam. Ak túto istú kolobežku dostane dieťa sedemročné, ktoré už poškuľovalo po bicykli, nespôsobí mu to radosť, ale skôr sklamanie. Pamätajme na to, že keď chceme niekomu urobiť radosť, nezáleží na tom, čo mu dávame, ale čo to dáva jemu.

Najlepším ukazovateľom primeranosti darčeka je prianie a záujem dieťaťa. Ak k tomu pridáme ešte kus zdravej úvahy, či je toto prianie finančne splniteľné a výchovne užitočné, tak spravidla neurobíme chybu. Najčastejšou chybou je, keď sa necháme uniesť vlastnou predstavou o potrebách dieťaťa a sami určujeme, čo má chcieť a čo nie, z čoho má mať radosť a čoho sa báť. Druhou bežnou chybou je snaha urýchliť vývoj dieťaťa., pochváliť sa jeho vyspelosťou a zahrnúť ho darčekmi, ktoré sú vysoko nad jeho vývojovou úrovňou.

V odmenách a trestoch je nutné vyvarovať sa vždy toho istého postupu. Ak rodič na každú „neposlušnosť“ dieťaťa reaguje rovnako a nevie diferencovať a stupňovať ani svoje prejavy spokojnosti, je touto jednoduchosťou poznamenaná celá výchova. Ak dieťa vie vopred, že ak vyparatí niečo veľké alebo malé, vždy nasleduje výprask, alebo nekonečné kázanie, prestane za nejakú dobu tieto zákroky vnímať a prijme to ako nemennú, osudom súdenú skutočnosť. Rovnako prestane mať potešenie zo stále rovnakých odmien a darov. Aj pochvaly, ktoré znejú, ako by boli nahrané na magnetofón, nemajú povzbudzujúci účinok, rovnako ako nemajú odstrašujúci účinok takto prednášané hrozby.

V odmenách ani trestoch sa nemá preháňať. Ak začnete s príliš veľkými odmenami, alebo príliš silnými trestami, nemáte možnosť ich ďalej stupňovať. Ťažko môžete odmeniť dieťa, ktoré už má všetko a po ničom netúži. Pre dieťa, ktoré dostáva veľmi veľa drahých darčekov, je potom obyčajný darček ako odmena vlastne neprimeraný – pod jeho úroveň. Miesto toho, aby sme deti výchovnou odmenou povzbudzovali, takýmto presycovaním ho ochudobňujeme – o radosť z obyčajných vecí, o možnosť tešiť sa, túžiť, usilovne si priať a nájsť v týchto silných pocitoch odrazovú základňu pre silné pracovné úsilie.

Príliš silné tresty vedú k pasivite, útlmu, apatii, alebo naopak k vzdoru, vzbure, túžbe po pomste. Čím sú deti staršie, tým skôr dochádza k tejto druhej možnosti.

Bolo by dobre si uvedomiť, že proti nadmerným odmenám je dieťa často ešte menej bránené ako proti neprimerane silným trestom. Tak ako neprimerané tresty a obmedzovanie môžu viesť k pocitom poníženia a menejcennosti, tak prílišné zahrňovanie chválou a odmenami môže viesť k pocitu nadradenosti, ktorý je veľmi problematickou charakterovou výzbrojov do ďalšieho života.

Recenziu na túto knižku, ktorú vám radi odporučíme, nájdete pod názvom „Po dobrom, alebo po zlom“

Autor: Zdeněk Matějček “Po dobrém, nebo po zlém?”, Vydavateľstvo Portál, Praha