Terapeutka Jana Hillman: Materstvo ako impulz k zmene

1. Dnes si certifikovanou terapeutkou:

Čo ťa motivovalo k tomu stať sa terapeutkou? A aké boli tvoje prvé kroky – vedela si kde začať?

Vždy som túžila pomáhať ľuďom, ktorí sa trápia alebo sa cítia stratení – pomôcť im znovuobjaviť, kým sú. Odjakživa ma fascinovalo, prečo sa správame tak, ako sa správame, čo nás formovalo a prečo o sebe veríme to, čo veríme. Pôvodne som chcela študovať psychológiu, no okolnosti to zariadili inak a nakoniec som išla cestou učiteľstva. Štúdium aj študentský život som si napriek tomu veľmi užívala.

Po materskej dovolenke som sa vrátila do svojej vtedajšej práce. Našťastie, v Anglicku je bežné, že matky môžu pracovať na skrátený úväzok, čo veľmi pomáha zvládnuť školu aj rodinu.

No cítila som, že materstvo ma veľmi zmenilo – otvorilo mi nový pohľad na seba aj na svet. Začala som si viac všímať, ako reagujem na svoje deti, prečo reagujem práve tak, odkiaľ tie pocity prichádzajú. Uvedomila som si, že veľa vecí robím automaticky, akoby zo zvyku, a chcela som pochopiť prečo. Táto zvedavosť a túžba po sebaspoznaní boli pre mňa silným impulzom – chcela som pracovať v oblasti, ktorá ma bude viac napĺňať a v ktorej môžem rásť nielen profesionálne, ale aj osobne.

Ďalší zlom nastal, keď som mala blízku priateľku Angličanku, ktorá bola psychoanalytičkou. Viedli sme dlhé rozhovory o psychologických témach a práve ona mi ukázala, aké možnosti vzdelávania v psychoterapii či poradenstve existujú. Na jej podnet som sa prihlásila ako dobrovoľníčka do charity Samaritans, ktorá poskytuje telefonickú podporu ľuďom v ťažkých životných situáciách – niekedy aj tým, ktorí uvažujú o ukončení života. Táto práca ma veľmi napĺňala, no cítila som potrebu sa ďalej rozvíjať.

Rozhodla som sa teda vydať cestou terapeutického poradenstva (Therapeutic Counselling) – zdalo sa mi, že je to praktickejšia cesta, viac zameraná aj na osobnú skúsenosť a sebapoznanie. Začala som študovať Counselling Skills Level 2 v centre vzdelávania dospelých a postupne som pokračovala v ďalších stupňoch – spolu to trvalo 4 roky.

Taká malá pikoška: patrila som medzi najmladších v ročníku. Väčšina mojich spolužiakov si toto štúdium vyberala ako druhú kariéru, po dlhších životných skúsenostiach.

2. Cítiš sa po 20 rokoch v Anglicku ako Angličanka alebo Slovenka?

A aké to bolo, opäť sa vzdelávať, no tentoraz v anglickom prostredí?

Na túto otázku sa mi odpovedá ťažko. Snažím sa udržiavať slovenské aj anglické tradície a z oboch svetov si brať to najlepšie. Napríklad Vianoce slávime „na dvojito“ – máme aj slovenské, aj anglické tradície. Podobne je to aj s jedlom – na stole sa objaví kapustnica aj pečený moriak.

Pokiaľ ide o štúdium, tentoraz som si ho užívala oveľa viac. Študovala som to, čo ma naozaj bavilo. Samozrejme, bolo to náročné – zladiť rodinu, štúdium, osobnú terapiu, prax s klientmi (placement) aj pravidelnú supervíziu – ale stálo to za to.

3. Ty si oficiálne “Therapeutic Counsellor”, po slovensky – terapeutický poradca?

Ako by si to našim čitateľom to vysvetlila? A aký je rozdiel medzi tebou a psychológom?

Áno, preklad „terapeutická poradkyňa“ sedí. Rozdiel medzi terapeutickým poradcom a psychológom je najmä v tom, že psychológ má univerzitné vzdelanie a často sa venuje diagnostike či výskumu, zatiaľ čo counsellor sa zameriava viac na rozhovorovú terapiu – na proces porozumenia sebe samému, prácu s emóciami a hľadanie vnútornej rovnováhy.

Som členkou BACP (British Association for Counselling and Psychotherapy), čo znamená, že pracujem podľa ich etického kódexu. To zahŕňa dodržiavanie profesionálnych štandardov, ochranu klienta a pravidelnú supervíziu. V praxi to znamená, že moja práca je bezpečná, dôveryhodná a eticky zodpovedná.

4. Ako zostáva dobrý terapeut v kondícií?

Musí sa stále vzdelávať a má nad sebou nejaký psychologický “dohľad”?

Určite. Každý terapeut teda ten, ktory pracuje eticky, musí mať supervíziu – minimálne 1,5 hodiny mesačne. Je to priestor, kde so skúseným kolegom reflektujeme moju prácu, aby som si udržiavala nadhľad a profesionálnu pohodu. Okrem toho musíme absolvovať aj minimálne 30 hodín ďalšieho vzdelávania (CPD) ročne. To môže byť formou kurzov, workshopov či odborných konferencií. Pomáha to rozširovať obzory a zároveň sa učiť nové terapeutické prístupy.

5. Ako prebieha terapia? Ako postupuješ?

Aby sme si to vedeli predstaviť.

Na začiatku ponúkam 15-minútový úvodný rozhovor – online alebo telefonicky. Vtedy zistíme, či vieme spolupracovať a či moja práca môže klientovi pomôcť. Ak nie, snažím sa odporučiť inú vhodnú možnosť (tzv. signposting).

Ak sa rozhodneme spolupracovať, dohodneme si termín prvého sedenia. Predtým klientovi posielam zmluvu a podmienky spolupráce, ktoré si spoločne prejdeme na prvom sedení. Ponúkam open-ended counselling, teda terapia trvá tak dlho, ako klient potrebuje.

Zvyčajne sa stretávame raz týždenne, na rovnaký čas, 50 minút. Každých šesť týždňov robíme spoločný review, aby sme sa pozreli, ako sa klient cíti a či terapia prináša želané výsledky.

>> Môže ťa zaujímať článok: Ak nie je šťastná mama, nie je šťastný nikto

6. Čo by si povedala človeku, ktorý má obavy, prihlásiť sa na terapiu?

Že je úplne v poriadku mať obavy. Mnohí z nás vyrástli v prostredí, kde sa o duševnom zdraví veľa nehovorilo, a niekedy máme pocit, že by sme „mali zvládnuť všetko sami“.

Ale práve to, že si niekto prizná, že potrebuje podporu, je prejav sily, nie slabosti. Terapia nie je o tom, že niekto iný „napraví“ váš život. Je to o bezpečnom priestore, kde môžete byť sami sebou – bez posudzovania – a postupne spoznávať, čo potrebujete, aby vám bolo lepšie.

(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...