Daniel Pennac: Ako román

Esej Ako román sa číta na jeden dúšok ako veľmi dobre napísaný román, vyžaruje z nej radosť z čítania a láska k literatúre.

Pennac vie byť zhovievavý aj voči menej sčítaným, nezúfa nad dnešnou mládežou, skôr sa usiluje nenásilne (ako naozaj dobrý pedagóg) vzbudiť v mladých lásku ku knihám a verí, že sa k nim vrátia ako smädní po úpale z audiovizuálneho ožiarenia k prameňu s čistou vodou.

Kto je Daniel Pennac? Narodil sa roku 1944 v Casablanke a ako syn dôstojníka v mladosti veľa cestoval po Afrike, Ázii aj Európe. Láska ku knihám ho priviedla k učiteľskému povolaniu. Sám hovorí, že si ho zamiloval od chvíle, ako vstúpil do triedy. “Škola, to je život.” Učí ešte aj dnes na polovičný úväzok na jednom parížskom lýceu a považuje sa za odborníka na nezvládnuteľné prípady. Vystriedal aj niekoľko exotických povolaní, na Pobreží Slonoviny pracoval ako drevorubač, rok bol taxikárom v Paríži a dva roky “leňošil v hojdacej sieti v Brazílii”. Je ženatý, má jedno dieťa.

Úryvok

Ak naše deti, mladí naozaj nemajú v láske čítanie – a to slovo sedí, lebo tu ide naozaj o sklamanú lásku — netreba z toho obviňovať ani televíziu, ani modernú dobu, ani školu. Môžeme viniť aj všetko spolu, ale až potom, keď sme si položili základnú otázku: čo sme urobili s ideálnym čitateľom, akým bolo naše dieťa vtedy, keď sme ešte my hrali úlohu rozprávača aj knihy zároveň?

Aká obrovská zrada!

Dieťa, rozprávka a my sme každý večer tvorili zmierujúcu sa Svätú Trojicu a teraz je opustené nad nepriateľskou knihou.

Ľahkosť našich viet ho zbavovala tiaže, nerozlúštiteľný šuchot písmen zahnal aj pokušenie snívať.

My sme mu ukázali cestu zhora nadol, a teraz ho to strašné úsilie tlačí k zemi.

My sme ho vyzbrojili schopnosťou byť všadeprítomné, a teraz je uväznené vo svojej izbe, v triede, v knihe, v riadku, v jedinom slove.

Kde sa skrývajú všetky tie čarovné postavičky, bračekovci, sestry, králi, kráľovné, hrdinovia prenasledovaní zloduchmi, ktorí ho zbavovali utrpenia z bytia tým, že ho zavolali na pomoc? Je vôbec možné, že majú niečo spoločné s týmito hrubo natlačenými atramentovými klikyhákmi, ktorým hovoríme písmená? Je možné, že sa títo polobohovia až takto rozmrvili, že z nich ostali len tlačiarenské znaky? A z knihy sa stal tento predmet?

Čudná premena! Opak čara. Jeho hrdinovia a on sa spolu dusia pod ťažobou nemej knihy!

Pritom táto zmena, ktorú spôsobila náruživá snaha otca a mamy, keď chceli spolu s učiteľkou oslobodiť jeho uväznený sen, je len jednou z mnohých.

Tak čo sa stalo tomu uväznenému princovi, no? Čakám!

Tí istí rodičia, ktorí si nikdy, nikdy, keď mu čítali, nelámali hlavu nad tým, či správne pochopilo, že Ruženka spala v začarovanom lese preto, lebo sa pichla o vreteno, a Snehulienka preto, že zjedla jablko. (Pri prvých čítaniach to všetko nepochopilo, teda nie celkom. V rozprávkach je však toľko zázrakov, toľko krásnych slov a toľko dojatia! Pokúšalo sa sústrediť len na svoju obľúbenú pasáž, ktorú si v duchu odriekalo, kým konečne neprišla. Potom nasledovali ďalšie, nejasnejšie, kde sa zamotávali všetky čary, pomaly však začínalo rozumieť všetkému a bolo mu jasné, že Ruženka spala vďaka vretenu a Snehulienka vďaka jablku…)

— Opakujem otázku: čo sa stalo princovi, keď ho otec vyhnal zo zámku?

Trváme na svojom. Bože, to predsa nie je možné, aby to decko nepochopilo obsah pätnástich riadkov! Pätnásť riadkov, to predsa nie je také ťažké!

Boli sme jeho rozprávačom, stali sme sa jeho účtovníkom.

— Nuž, keď sa nesnažíš, rozlúč sa s televíziou!

Dobre si počul…

Áno…Televízia povýšená na odmenu… a čítanie huplo medzi každodennú drinu… veru, to my sme vymysleli tento skvelý rebríček…

Máte záujem o predstavenú knihu AKO ROMÁN? Skúste odpovedať na našu súťažnú otázku:

Kto napísal obľúbenú detskú knihu Nevedkove dobrodružstvá?

Ďakujeme za odpovede. Knihou potešíme: