Štádiá vciťovania

Vývinoví psychológovia tvrdia, že vcítenie má v skutočnosti dve zložky: emocionálnu reakciu voči druhým, ktorá sa obvykle vyvíja v prvých šiestich rokoch života dieťaťa, a kognitívnu reakciu, ktorá určuje mieru, do ktorej sú staršie deti schopné sledovať hľadisko alebo stanovisko niekoho iného.

Emocionálne vcítenie môžeme sledovať u väčšiny detí už počas prvého roku ich života. Bábätko sa otočí za iným dieťaťom, ktoré plače, a často sa tiež rozplače. Vývinový psychológ Martin Hoffman hovorí o tomto prejave ako o „globálnom vcítení“, spôsobenom neschopnosťou dieťaťa rozlíšiť seba od svojho sveta a vysvetľovať si nešťastie každého iného dieťaťa ako svoje vlastné.

Medzi prvým a druhým rokom veku deti vstupujú do druhého štádia vcítenia, v ktorom si začínajú uvedomovať, že nešťastie inej osoby nieje ich vlastné. Väčšina batoliat sa intuitívne snaží zmierniť nešťastie iných. Ale vzhľadom k svojmu nezrelému kognitívnemu vývinu si nie sú isté, čo by mali urobiť, to vedie k stavu empatického zmätku, ktorý popisuje nasledujúci príklad:

Sára prejavovala príznaky takéhoto empatického zmätku, keď jej kamarátka Melánia zrazu začala plakať. Najprv to vyzeralo , ako by sa i Sára chcela rozplakať, ale potom sa vzchopila, odložila kocky, s ktorými sa hrala, a začala Melániu hladkať.

Keď vstúpila do izby Melániina matka a vzala Melániu do náručia, aby zistila, čo sa deje, začala Melánia kvíliť ešte hlasnejšie. Keď videla, že Melánia je stále nešťastná a že sa teraz o ňu stará niekto iný, začala Sára hladkať po ruke Melániinu matku. Matka si povedala, že Melánia bude asi mokrá, a odniesla ju z izby, v ktorej teraz zostala Sára sama, očividne nespokojná s výsledkom svojho úsilia. A tak si išla zobrať plyšového medveďa a začala hladkať jeho, chvíľami pritom hladkala po ruke i sama seba.

Zdá sa, že niektoré deti sa rodia s väčšou schopnosťou vcítenia ako iné. Psychológovia M. Radke-Yarrow a A. Zahn-Waxler uvádzajú, že pri výskume batoliat reagovali niektoré na zármutok druhých vyjadrením empatických pocitov a priamymi pokusy pomôcť im, zatiaľ čo iné sa len pozerali a vyjadrovali skôr zvedavosť ako záujem. A tretia skupina vykazovala negatívnu reakciu na bolesť druhého dieťaťa- niektoré batoľatá sa odťahovali od tých, ktoré plakali, a iné dokonca nadávali plačúcemu dieťaťu alebo ho priamo udreli.

Ako sa postupne vyvíjajú ich schopnosti vnímať a chápať, učia sa deti lepšie rozoznávať jednotlivé prejavy emocionálneho stresu druhých a sú schopné zladiť svoj záujem o ne s vhodným správaním.

Vek šesť rokov znamená začiatok štádia kognitívnej empatie alebo rozumového vciťovania – schopnosti pozrieť sa na vec z hľadiska druhej osoby a podľa toho konať. Táto schopnosť umožňuje dieťaťu rozoznávať, kedy má ísť za svojím nešťastným kamarátom a kedy ho má nechať samého. Kognitívna empatia nevyžaduje emocionálnu komunikáciu (ako plač), pretože dieťa má už vyvinutý vnútorný cit alebo vzor pre to, ako sa môže nejaká osoba cítiť v stresovej situácii, či už to dáva najavo, alebo nie.

Osemročný Karol sa napríklad rozhodol, že zostane stáť pred obchodom, zatiaľ čo jeho matka bude nakupovať potraviny. Všimol si, že k dverám obchodu mieri žena asi vo veku jeho babičky s plnými rukami tašiek. Inštinktívne jej dvere otvoril. „Ďakujem, mladý muž, to je od teba pekné,“ zareagovala na jeho pozorné gesto.

Karol potom každému prichádzajúcemu otvoril dvere a všetci mu poďakovali. Vedel si predstaviť, aké majú ľudia pocity, i keď nepovedali ani slovo, a zachoval sa podľa toho. Využíval svoje schopnosti kognitívnej empatie.

Staršie deti medzi ôsmym a dvanástym rokom rozširujú svoju schopnosť vcítenia aj mimo tie osoby, ktoré poznajú alebo vidia pred sebou, na skupiny ľudí, s ktorými sa nikdy nestretli. V tomto štádiu, nazývanom abstraktná empatia, vyjadrujú deti svoj záujem o ľudí, ktorí nemajú také podmienky ako ony, či už žijú na druhom konci ulice, alebo na druhom konci sveta. Keď si deti tieto rozdiely všímajú a reagujú na ne dobročinnými a altruistickými skutkami, môžeme sa domnievať, že sa u nich plne vyvinula emocionálna schopnosť vcítenia.

Ako sme videli, vcítenie ako základ všetkých sociálnych zručností sa u veľkej väčšiny detí vyvíja úplne prirodzene. Možno vás prekvapí, že väčšina výskumov nepreukazuje významnejšie rozdiely v empatickom správaní sa chlapcov a dievčat. Všeobecne sú chlapci rovnako ochotní pomáhať ako dievčatá, ale majú sklon skôr k fyzickej pomoci alebo k „záchranárskym“ aktivitám (ako naučiť iné dieťa jazdiť na bicykli a pod.), zatiaľ čo dievčatá rady poskytujú skôr psychologickú podporu (ako utešovať iné dieťa, ktoré je nešťastné). Nezdá sa, že by sociálne zaradenie rodiny alebo počet jej členov mal nejaký vplyv na empatické správanie, i keď starší súrodenci sú všeobecne viac ochotní pomáhať druhým ako ich mladší. Viac snahy pomáhať sa objavuje medzi súrodencami, keď sú medzi nimi väčšie vekové rozdiely.

Ak spojíme dobré rodinné podmienky a prirodzenú túžbu našich detí pomáhať a myslieť na druhých, môžeme predpokladať oveľa častejšie a dôslednejšie empatické správanie. Keď sú deti zlé, ľahostajné a dokonca kruté, vo väčšine prípadov môžeme vysledovať príčiny tohoto „neprirodzeného“ správania v rodine. Ak chcete vychovať dieťa, ktoré má záujem a starosť o druhých a správa sa podľa toho, mažete aj vy pre to sami niečo urobiť.

Ako vy vysvetľujete svojim deťom –

Čo robí ten ujo na chodníku s klobúkom?

Úryvok z knihy: Emoční inteligence dítěte a její rozvoj, Lawrence E. Shapiro, vydavateľstvo PORTÁL