Týždeň jesenného voľna. Vieme, čo za sviatky sú v tom kalendári ?

Na rozhraní tohtoročného októbra a novembra nám to vyšlo. Týždeň s dvoma sviatkami, k tomu dva dni školských prázdnin, mnohí riaditelia škôl dopriali svojim žiakom na pondelok fajront a zrazu je z toho týždeň jesenného voľna.

Dobre padne, to áno. Ale vieme, čo v tie červeným označené dni v kalendári slávime? Médiá prinášajú k sviatkom rôzne reportáže a besedy, odborné inštitúcie ponúkajú k výročiam výstavy a semináre, čo – to nájdeme aj na nete. Tu je teda krátky sumár:

28. októbra – vyhlásenie 1. Československej republiky v roku 1918

28. októbra toho roku pripadlo na nedeľu a tento deň vlastne ani nie je štátnym sviatkom. Ale veľa sa o tomto dátume hovorí. Pripomína totiž zlomový bod v našej histórii – vyhlásenie 1. Československej republiky v roku 1918.

Vznik nového štátu bol spojený s porážkou rakúsko-uhorskej monarchie a jej spojencov vo vojne a znamenal nové geopolitické pomery. Slovensko získalo po prvý raz medzinárodne akceptované hranice. Súčasťou vtedajšieho Československa sa stala Podkarpatská Rus a Trianonskou dohodou bola konečne vymedzená aj južná hranica s Maďarskom.

Prvá republika existovala 20 rokov, do roku 1938. Borila sa s dôsledkami vojny a priebežne rezonovali aj národnostné protirečenia. Českoslovesnko sa však stalo parlamentnou demokraciou a do praxe sa postupne zavádzali niektoré demokratické práva ako napríklad 8 hodinový pracovný čas, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, rozšírenie volebného práva, štátna podpora nezamestnaných. Nepochybne vzrástla úroveň národného školstva, vzdelania, umenia a kultúry.

30. októbra – Deklarácia slovenského národa

V tomto roku sa výnimočne ako štátny sviatok objavil aj 30. október, ktorý sa tiež spája s udalosťami roku 1918. V tento deň pred 100 rokmi bola na zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine prijatá Deklarácia slovenského národa. V budove banky Tatra sa vtedy zišlo vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov, ktorí sa týmto dokumentom prihlásili k československej štátnosti. Odmietli právo uhorskej vlády konať v mene slovenského národa a žiadali preň právo na sebaurčenie na základe úplnej nezávislosti. Za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v jeho mene bola prehlásená Slovenská národnárada. Martinská deklarácia zároveň požadovala okamžité ukončenie vojny a uzavretie mieru.

31. október – Pamiatka reformácie

31. október je pracovným dňom, ale evanjelici vtedy slávia Pamiatku reformácie. Posledný októbrový deň v roku 1517 vyvesil Dr. Martin Luther na dvere chrámu v nemeckom Wittenbergu 95 téz, ktoré boli výpoveďou proti oficiálnemu učeniu a praktikám vtedajšej cirkvi. V nich kriticky reagoval najmä na predávanie odpustkov. Vo svojich ideách hlásil, že hriechy odpúšťa Boh na základe úprimného pokánia, že každý hriešnik môže byť ospravedlnený vierou z Božej milosti v Ježišovi Kristovi a že jediným prameňom viery je slovo Božie obsiahnuté v biblii. Tiež prijímanie Večere Pánovej pod obojím spôsobom a používanie materinskej reči ako bohoslužobného jazyka. Reformačné hnutie sa rýchlo šírilo aj mimo hraníc Nemecka, do celej Európy a veľkú pozornosť vzbudilo aj u nás, medzi ľuďmi v mestách aj na dedinách.  

1. november sa nazýva Sviatok všetkých svätých

a na Slovensku je aj dňom pracovného pokoja. Začiatkom 7. storočia pápež Bonifác VI. začal sláviť sviatok všetkých svätých v máji, keď pôvodne pohanský chrám, rímsky Panteón, zasvätil Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom.

O storočie neskôr zmenil pápež Gregor III. dátum slávenia tohto sviatku na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Sviatok mal byť venovaný všetkým známym kresťanským svätcom a všetkým kresťanom pochovaných v rímskych katakombách. Začiatkom 9. storočia pápež Gregor IV. rozšíril sviatok na celú cirkev. Katolícki veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Má sa spájať s nádejou na vzkriesenie tak, ako ho našli tí, ktorí boli po smrti oslávení Pánom. 

2. november má v kalendári označenie ako Pamiatka zosnulých, 

ale väčšinou mu ľudia hovoria „dušičky“. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol opát Odilo z francúzskeho benediktínskeho kláštora v Cluny roku 998, zneli zvony, spievali sa žalmy za mŕtvych a konali sa zádušné omše. Zvyk takýchto spomienkových slávností sa šíril vďaka benediktínskym mníchom a v Ríme ho prijali v 14. storočí. 

Aj dnes sa konajú v tento deň spoločné modlitby za mŕtvych či už v kostoloch, alebo priamo na cintorínoch. Ale pozostalí spomínajú na svojich blízkych aj v intimite rodinného kruhu. Súčasťou dušičkových sviatkov sú už tradične návštevy hrobov. Kedysi sa hroby zdobili najmä čečinou a umelými kvetmi, dnes sú to skôr pestrofarebné chryzantémy v črepníkoch a rôzne prírodné ikebany. Pri zapaľovaní sviec sa tak zvyknú stretnúť príbuzní, ktorí už dnes žijú ďaleko od seba, ale spájajú ich spoloční predkovia a spoločné korene v rodisku.