Chcela by som byť tou „tradičnou“ babičkou. Ale do dôchodku mi chýba ešte 6 rokov a chodím z práce rovnako zničená ako moja dcéra

Pravidelne čítam váš portál rodinka.sk a nedávno ma veľmi zasiahol článok o tom, či vymreli klasické babičky a prečo sú dnešní starí rodičia z vnúčat takí unavení. Autorka a psychologička v ňom trefne pomenovali mnohé veci. Nedalo mi to a rozhodla som sa vám napísať vlastný príbeh. Príbeh babičky, ktorá miluje svoje vnúčatá, no naráža na limity, o ktorých sa v spoločnosti hovorí len málokedy.

Často spomínam na svoje detstvo aj na to, ako fungovala moja vlastná mama. Keď sa nám narodili deti, naša babička už bola na dôchodku. Mala čas. Keď bolo treba, upiekla koláč, navarila obed, zobrala deti k sebe na prázdniny. Bola tou záchrannou sieťou, ktorú dnešné mladé rodiny tak zúfalo hľadajú a akosi prirodzene očakávajú, že ňou budeme aj my.

Lenže realita dnešných päťdesiatničiek a šesťdesiatničiek je úplne iná.

Ja som tiež babička. A rada by som svojej dcére s vnúčatami pomáhala oveľa viac, než to robím. Lenže kvôli neustálemu predlžovaniu veku odchodu do dôchodku musím chodit do práce ešte celých 6 rokov.

Keď si to zrátam, najstarší vnuk bude v čase môjho odchodu do penzie už dospelý a ďalšie tri vnučatá budú mať 8, 10 a 11 rokov. To najkrajšie, no zároveň najnáročnejšie obdobie pre moju dcéru a jej deti – čas, kedy ma najviac potrebujú a kedy by sme si vedeli vybudovať ten najbližší vzťah – strávim zatvorená v práci.

Unavené sme obe. Lenže ja nemám tridsať

Snažím sa. Naozaj sa snažím byť s deťmi vždy, keď je to len trochu možné. Ale faktom, ktorý si musím sama pred sebou priznať, je, že ma to psychicky aj fyzicky nesmierne vyčerpáva.

Z práce chodím domov rovnako unavená ako moja dcéra pri 24 hodinovej starostlivosti o deti. Rozdiel je len v tom, že ja už nemám tridsať rokov. Moje telo a moja myseľ regenerujú nepomerne pomalšie. Po celom týždni v pracovnom nasadení nemám cez víkend kapacitu robiť celodenného animátora, behať okolo vnúčat a popri tom udržiavať domácnosť v chode.

A tu prichádza druhý náraz – náraz dvoch úplne odlišných svetov.

Keď je záhrada a čerstvý vzduch „trápením“

Deti sú dnes zvyknuté na svoju mamu, na svoje domáce prostredie a najmä na svoje rituály. Keď majú ísť ku mne, netešia sa. Plačú. Pre mňa ako pre starú mamu je to obrovská studená sprcha a pocit osobného zlyhania, hoci viem, že to nerobia zo zlej vôle.

Ja sa im snažím vytvoriť program, aký si pamätám zo svojho detstva a aký považujem za zdravý. Chcem, aby boli vonku, aby sme sa prešli, niečo si v záhrade posadili alebo nazbierali, aby sa hrali tak, ako sme sa so starými rodičmi hrali my. Televízor a tablet im limitujem na maximálne dve hodiny denne.

Výsledok? Pre dnešné deti je takýto režim doslova „trápením“.

Sú odchované na rýchlych digitálnych stimuloch, na neustálom prísune zábavy z obrazoviek. Nie sú ochotné hrať sa len tak vonku alebo pomáhať v záhrade. Keď im beriem mobily, nevnímajú to ako pozvánku do sveta dobrodružstva, ale ako trest. A ja potom trávim svoj drahocenný voľný čas tým, že bojujem s detskou frustráciou a nudou, namiesto toho, aby sme si užívali vzájomnú prítomnosť.

Nechýba nám láska. Chýba nám čas a sily

V tom spomínanom článku psychologička povedala jednu krásnu myšlienku: Láska a fyzická kapacita nie sú to isté. Dovoľte mi to potvrdit zo svojej vlastnej skúsenosti.

Svoje vnúčatá milujem. Veľmi rada by som ich mala pri sebe častokrát aj na dlhšie. Ale nemám na to dosť času kvôli svojej práci a nemám na to dostatok síl kvôli svojmu veku.

Cítim sa ako uväznená v strede. Na jednej strane vidím svoju dcéru, ktorá je preťažená a zišla by sa jej pomoc. Na druhej strane vidím vnúčatá, ktoré žijú v inom svete, než v akom sa viem prirodzene pohybovať ja. A medzi tým všetkým som ja – žena, od ktorej štát očakáva plný pracovný výkon a rodina zasa zvládnutú rolu funkčnej babičky.

Nechcem týmto textom nikoho obviňovať – ani štát, ani svoju dcéru a už vôbec nie svoje vnúčatá. Chcela som len pootvoriť dvere do duše dnešných „nepoužiteľných“ či „unavených“ babičiek.

Vymreli klasické babičky? Prečo sú dnešní starí rodičia z vnúčat unavení?

Možno keby sme si my, starí rodičia, aj vy, mladí rodičia, dokázali otvorene povedať, kde sú naše skutočné hranice, neostávalo by medzi nami toľko tichého sklamania. Pretože klasické babičky nevymreli. Len zatiaľ musia každé ráno vstať a pípnuť si príchod do práce.

Vaša čitateľka – pracujúca babička