Keď je striedavá starostlivosť bezohľadná k deťom

Kým rozvod môže pre dospelých aktérov znamenať bodku a úľavu, paradoxne, pre mnohé deti začína obdobie, ktoré môže byť psychicky náročnejšie než samotný rozchod rodičov. Striedavá starostlivosť môže byť obrovskou záťažou.

Ich život sa zrazu odohráva medzi dvoma domácnosťami. Raz zaspávajú v jednej izbe, o pár dní v inej. Iné je baliť si kufor na dovolenku, iné baliť si obyčajný život: školskú tašku, učebnice, oblečenie, plyšáka. U maminy platia jedny pravidlá, u ocina to funguje inak. U jedného niečo môžem, u druhého nesmiem. Dieťa sa musí neustále prispôsobovať meniacemu sa prostrediu, očakávaniam a spôsobom fungovania každého z rodičov.

Niektoré deti si na tento spôsob života postupne zvyknú, iné sa s ním vyrovnávajú oveľa ťažšie.

Od čoho závisí, ako sa dieťa adaptuje na nový život

To, ako sa dieťa vysporiada s novým modelom svojho života, závisí v prvom rade od rodičov. Keď partnerský vzťah skončí, ale hnev, zranenie alebo krivda medzi dospelými zostanú nespracované, rodičia často nedokážu oddeliť svoju rolu bývalého partnera od roly rodiča.

Ak medzi bývalými partnermi chýba rešpekt a racionálna komunikácia, dieťa sa priamo či nepriamo dostáva do stredu ich konfliktu ako rukojemník v hre, napríklad:

• jeden z rodičov využíva dieťa ako nástroj pomsty, trestania a vydierania, len aby bývalému partnerovi ublížil alebo ho dostal pod tlak,
• z dieťaťa si robia rodičia posla („povedz otcovi, že…“) alebo špióna (po návrate podrobujú výsluchu o tom, ako žije a čo robí druhý rodič),
• rodič môže vťahovať dieťa do dospelých tém, robí z neho svojho „dôverníka“ a buduje v ňom pocit, že ak má rado druhého rodiča, zrádza tým jeho. Dieťa tak zažíva masívny konflikt lojality.
• V najkrajnejších prípadoch dochádza k systematickej manipulácii dieťaťa proti druhému rodičovi, čo môže vyústiť až do úplného odmietnutia kontaktu (syndróm zavrhnutého rodiča).

Z pohľadu detskej psychológie ide pre dieťa o nesmierne zraňujúcu situáciu. Dieťa prirodzene potrebuje ľúbiť oboch rodičov a cítiť sa pri nich bezpečne. Ak sa stane nástrojom boja, stráca základnú istotu a preberá na seba zodpovednosť za emócie dospelých, čo sa často prejaví úzkosťami, psychosomatickými ťažkosťami alebo zhoršením správania.

Prečítajte si aj:

Dobre si zvážte, či vyslovíte slovo ROZVOD

Dieťa nemôžeme prekladať ako topánky zo skrine do skrine

Striedavá starostlivosť nie je univerzálny liek na rozvod. Je to len forma, ktorá funguje iba vtedy, ak je naplnený jej obsah: zrelosť rodičov, ich schopnosť dohody a schopnosť vnímať potreby dieťaťa.

Aj keď rodičia zvládajú rozchod medzi sebou „dobre,“ neznamená to automaticky, že sa aj dieťa hladko adaptuje na svoj nový život v striedavej starostlivosti. Jeho psychika jednoducho môže potrebovať viac stability, pokoja a predvídateľnosti, než mu striedanie dvoch odlišných svetov dokáže ponúknuť.

Dieťa môže ľúbiť oboch rodičov rovnako, no v konkrétnom období môže z prirodzených dôvodov vyhľadávať viac jedno prostredie. Ak sa to vníma ako „výhra“ jedného a „prehra“ druhého rodiča, vzniká tlak, ktorý odnáša práve dieťa.

Rigidné nastavenie striedavej starostlivosti – keď sa kalendár a súdne rozhodnutie stanú dôležitejšími než aktuálny vývinový stav a prežívanie dieťaťa – prináša do rodiny viac škody ako osohu.

Malé deti nemajú slovnú zásobu ani kapacitu na to, aby povedali: „Tento systém je na mňa príliš rýchly, nestačím sa zadaptovať.“ Vyjadrujú to tým jediným spôsobom, ktorý majú k dispozícii – telom (bolesti brucha, hlavy, pomočovanie, nespavosť) alebo správaním (záchvaty hnevu, regres vo vývine, utiahnutie sa).

Inzercia

Detská psychiatrička MUDr. Terézia Rosenbergerová upozorňuje, že „dieťa nie je krabica s topánkami, ktorú môžeme prekladať zo skrine do skrine.“

„Brať dieťa nasilu, často s privolanou policajnou hliadkou je traumou na celý život. Nesvedčí o láske k dieťaťu, je prejavom svojvôle, ukážkou nerešpektovania dieťaťa, násilia a bezohľadnosti. Ty ma musíš milovať, nie je láska, len prejav egocentriczmu, dnes nazývaného aj ako narcizmus,“ hovorí psychiatrička I. psychiatrickej kliniky UNLP Košice a hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva.

Nechcem ísť k ockovi!

Keď sa dieťa začne vzpierať a odmietne ísť k druhému rodičovi, paradoxne, rodičia často neriešia trpiace dieťa, nekladú si otázku: „Čo môžem urobiť, aby sa moje dieťa cítilo v bezpečí?“ Pozornosť sa automaticky presunie z pocitov dieťaťa na vzájomné obviňovanie a boj o to, kto za to môže.

Rodič, u ktorého dieťa je, si odpor často vysvetlí tak, že druhý rodič je „zlý“, neschopný alebo dieťaťu ubližuje. Berie ho ako dôkaz, že striedanie alebo návštevy nefungujú. „Vidíš? Nechce k tebe ísť, lebo sa ťa bojí / lebo sa u teba necíti dobre / lebo sa mu nevenuješ.“

Rodič, ku ktorému dieťa nechce ísť, si to zvykne vysvetliť tak, že ho druhý rodič proti nemu navádza, manipuluje ho alebo mu vymýva mozog. „Nechce kedykoľvek prísť len preto, lebo ho proti mne štveš, očierňuješ ma pred ním a zámerne ho blokuješ.“

Správanie dieťaťa nahrávajú na svoje mobily, aby mohli pred súdom dokázať, kto je lepší rodič. Keďže riešia skôr seba, dieťa v tom úplne zaniká. Reálna príčina, prečo dieťa nechce ísť, pritom môže byť úplne obyčajná a vôbec nemusia za ňou stáť zlý úmysel ani manipulácia. Dieťa je len unavené, choré alebo má strach zo zmeny prostredia. V druhej domácnosti ho čaká ťažká písomka v škole alebo iný režim, ktorému sa chce vyhnúť…Možno trpí úzkosťou z odlúčenia. Možno je vyčerpané z neustáleho presúvania sa medzi dvoma domácnosťami.

Málokedy zaznie pre dieťa najdôležitejšia otázka „Čo prežívaš a prečo odmietaš odísť?“

Striedavka ako spúšťač psychologických vyšetrení

„Deti potrebujú pevný režim, ktorý im súčasné nastavenie nedokáže zabezpečiť. Svoju úlohu môže zohrávať aj dlhodobé napätie medzi rodičmi, ktoré deti veľmi citlivo vnímajú. Niekedy môže byť dôvodom aj konkrétny negatívny zážitok, o ktorom dieťa nevie alebo nedokáže hovoriť. U detí s poruchou autistického spektra môžu byť dôvodom aj navonok nepodstatné zmeny, napr. iné jedlá, vône bytu, iná posteľ, iné rituály, ktoré sa v každej domácnosti rôznia,“ hovorí odborníčka.

Nasleduje kolotoč psychologických vyšetrení, psychiatrických konzultácií, znaleckých posudkov a súdnych konaní. Opakované vracanie sa k bolestivým udalostiam, neistota a dlhodobý konflikt medzi rodičmi môžu dieťaťu spôsobovať ďalšiu psychickú záťaž.

„U niektorých detí sa môžu prejaviť pocity zlyhania, pokles sebavedomia či obavy z reakcií okolia,“ dopĺňa detská psychiatrička.
Musí dieťa najprv ochorieť, aby systém uznal, že pomoc potrebuje?

Prečítajte si aj:

Porezané zápästia a dlhé rukávy sú klišé. Ako rozpoznať sebapoškodzovanie?

Čo robí s deťmi dlhodobý stres

Deti vystavené dlhodobému stresu veľmi často trpia závažnými psychosomatickými poruchami (úzkostné stavy, poruchy spánku, tetánia). Aj tie patria do rúk psychiatra, ktorý problém rieši spolu s lekármi z iných odborov.

„Ale suicidálne pokusy, sebapoškodzovanie, úteky, poruchy správania jednoznačne sú psychiatrickými poruchami. A veľmi závažnými. Lebo ak sa dieťa nevie brániť alebo nemôže zabojovať inak, ubližuje sebe, svojmu telu. Chorobu a bolesť vníma dieťa ako niečo, čo musí rodič akceptovať,“ tvrdí odborníčka a dopĺňa:

„Veľmi negatívne vyznieva to, ak kompetentní úradníci, ktorí pracujú s dieťaťom sa pridávajú na stranu toho rodiča, ktorý má väčšiu moc a vyvíja enormný tlak na druhého rodiča, súd a podobne. A aj keď je dieťa vypočuté sudcom, nie vždy je jeho názor akceptovaný, ostáva bez odozvy… Dieťa sa cyklí v kruhu nedôvery, pochybností a bezmocnosti.“

Odborníci terčom útokov

Pod veľkým tlakom kvôli rozvodom a následnej starostlivosti sa neocitajú len samotné deti. Ale aj pediatri, detskí psychiatri, psychológovia či súdni znalci. Ich odborné závery sú totiž čoraz častejšie spochybňované jedným z rodičov. Odborníkom hrozia osobnými útokmi, verejne ich urážajú napr. na sociálnych sieťach alebo sa im vyhrážajú.

„Nie je v poriadku, aby odborník vyhľadával právnu pomoc na obhájenie záverov, ku ktorým dospel na základe svojho odborného vyšetrenia. Je potrebných veľa zmien nielen v legislatíve, ale aj v prístupe jeden k druhému. Chýba nám pokora, slušnosť. To je nielen pre deti, ale pre všetkých veľmi zlé,“ upozorňuje lekárka.

Prečítajte si aj:

Ako zvýšiť minimálne výživné, aby nezruinovalo chudobných rodičov?

Dieťa je darom v každej rodine, zaslúži si lásku a úctu

Význam oboch rodičov v živote dieťaťa je nespochybniteľný avšak rozvodom sa veľa vecí zmení.

„Do manželstva často vstupujú ľudia po krátkej známosti, veľa o sebe nevedia. Potom sa narodí niekoľko detí a odrazu zistia, že si s partnerom nerozumejú. Takto by deti nemali prichádzať na svet. Dieťa je darom v každej rodine. Zaslúži si lásku a úctu rovnako, ako partner, s ktorým dieťa majú,“ dodáva detská psychiatrička.

Každé rozhodovanie o starostlivosti maloletého dieťaťa musí vychádzať z princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorý je zásadou slovenského a medzinárodného práva.

Prečítajte si aj:

Rozvod vám zlomí srdce, vaše deti už nebudú také isté

(Žiadne hodnotenia)

Loading...