Nemôžeme, nemôžeme, nemôžeme. Katastrofa. Až nám z toho miestami šibe

Zvykneme bilancovať až na konci decembra, ale o týždeň je prvá adventná … aký bol rok 2020?
Len tak v skratke: Korona. Voľby. Lockdown. Zákazy. Úmrtia. Komunista s fašistom na „proteste“ v Deň boja za slobodu a demokraciu – bŕŕŕŕ. Atentáty. Súdy, ktorých závery „prekvapili“. Testovania. Zavreté kostoly. A ešte veľa … Asi sme si takýto rok predstaviť ani nevedeli. A je tu.

Nemôžeme sa navštevovať.
Nemôžeme si podávať ruky.
Nemôžeme sa objímať.
Nemôžeme len tak ísť hockam.
Nemôžeme robiť oslavy, párty, ísť sa len tak najesť do obľúbenej reštaurácie.

Nemôžeme, nemôžeme, nemôžeme. Katastrofa. Až nám z toho miestami šibe.

Čo je však možno najväčšou katastrofou? – to, ako sme sa k sebe začali správať. Hnev. Zlosť. Neochota. Opovrhnutie. Neprajnosť. Závisť. Odsúdenie. Nazývame sa hlooope ovce – jeden druhého. Nie kdesi vo vesmíre, ale medzi nami a v nás.

A ešte jednu vec si zakážme –

NEmôžem dovoliť, aby som sa stal obyčajným sebcom.

Nemôžem sa tváriť, že nevidím hladného, smädného, pocestného, nahého, chorého, väzňa, či inak trpiaceho. Že nevidím nikoho iného – len seba.
Jedine, že chcem byť slepým sebcom. A to nechcem, však nie?
Nebojme sa rozbiť zrkadlo zahľadenosti do seba a na seba, aby sme videli svet. Nie len ten svoj vlastný.