Ak máte stredoškoláka, ktorý sa nikdy neopil, nikdy nefajčil ani neskúsil drogy, nikdy ho nepriviedla domov polícia, nikdy nič neukradol ani nepodvádzal na písomke, nikdy neušiel z domu, nikdy nešiel do tanečného klubu bez vášho vedomia, nikdy nepoužil falošný občiansky, nikdy neprehral peniaze a nikdy sa nedal nachytať online podvodníkovi,
nikdy vám z peňaženky nepotiahol pár eur a nikdy sa nezaplietol do bitky, nikdy nedostal pokarhanie riaditeľom ani nesfalšoval váš podpis na ospravedlnenke, nikdy nezničil cudzí majetok a nikdy mu nehrozilo prepadnutie, nikdy nikoho nešikanoval ani sa nesprával na verejnosti oplzlo a vulgárne…
jednoducho: ak máte doma stredoškoláka, pri ktorom ste nikdy nemali pocit, že ste ako rodičia museli niekde urobiť chybu, máte šťastie.
Je to iba a len šťastie – nič viac a nič menej.
Skôr než vynesieme nad rodičmi týchto “mrchavých“ detí unáhlený rozsudok, skôr než začneme vymenúvať všetky veci, ktoré podľa nás tí rodičia urobili zle, musíme si uvedomiť, že to veľmi ľahko mohlo byť naše dieťa.
Samozrejme, musíme sa snažiť byť dobrými rodičmi a vychovávať svoje deti najlepšie, ako vieme. Ale pokiaľ sme svoje dieťa nezanedbávali, nezneužívali alebo netraumatizovali, musíme si uvedomiť, že niekedy tínedžeri napriek našej najväčšej snahe stratia správnu cestu.
Niekedy dobré deti robia zlé rozhodnutia. Niekedy dobré deti trpia závislosťami. Niekedy majú dobré deti v duši bolesť a nevedia to vyjadriť inak než násilím. Niekedy dobré deti podľahnú tlaku. Niekedy chcú dobré deti zapôsobiť na svojich rovesníkov, a tak urobia niečo zlé. Niekedy dobré deti potrebujú otestovať hranice. Tieto dobré deti sú často z dobrých rodín a majú skvelých, milujúcich rodičov.
S rodičovstvom je dnes spojený veľký pocit viny.
Začína to keď sa dieťatko narodí a neskončí to nikdy. Akoby bol rodič zodpovedný aj za vplyv okolia, aj za pôsobenie učiteľov, za obsah médií, za biologicko-chemické zmeny v mozgu počas dospievania, za tlak na výkon aj za podniky kde predajú alkohol a cigarety hocikomu, za nedostatok možností bezpečného trávenia voľného času, za neriešenie šikany na školách aj za nedostatočné vzdelávanie v oblasti internetovej bezpečnosti, za genetiku, za vysoké nároky spoločnosti na pracujúce matky a vlastne za úplne všetko čo formuje život dospievajúceho dieťaťa.
Ale rodič za tieto veci predsa nie je a ani nemôže byť zodpovedný. A ani by to od neho nemal nikto žiadať. Realita je však taká, že keď dieťa vyrobí nejaký problém, všetky oči sa obrátia na rodiča a čaká sa, ako sa k tomu rodič postaví. Rodič sa tak nejako zo zvyku kajá, bráni sa, snaží sa brániť dieťa, hanbí sa, obviňuje seba, obviňuje dieťa, hnevá sa na seba, hnevá sa na dieťa, a potom zasa na seba.
Rodič sa tak nejako zo zvyku kajá, bráni sa, snaží sa brániť dieťa, hanbí sa, obviňuje seba, obviňuje dieťa, hnevá sa na seba, hnevá sa na dieťa, a potom zasa na seba.
Ak poznáte takéhoto rodiča, v duchu poďakujte za to, že nie ste na jeho mieste, choďte za ním a buďte k nemu láskaví. Povedzte mu niečo pekné, povzbudzujúce. Niečo, z čoho bude jasné, že chápete ako to chodí. Vypočujte ho, ak chce rozprávať. Podporte ho a nesúďte. Správajte sa tak, ako by ste chceli, aby sa správali k vám, keby šlo o vaše dieťa. Nikdy neviete, či sa už čoskoro karty neobrátia.
(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
