Babka a dedko sú naši superstaristi

Hurá, ideme k starkým!

Naše deti sa až neúmerne tešia, keď majú ísť k starým rodičom – či k jedným či k druhým. Obaja sú v očiach našich detí niečo ako obľúbená superstar. To nás s manželom samozrejme teší, že k nim majú tak prudko pozitívny vzťah a ja si o to viac uvedomujem aký  “poklad” tie naše deti majú, že môžu ísť k starkým. Ja som to šťastie nemala, keďže som už ani jedných starých rodičov nezažila “naživo”.

Ako z rozprávky 

Starí rodičia sú opradení legendami o najlepších parených buchtách a koláčoch, (s ktorými sa tie mamine nedajú ani porovnať), o superaktivite akou je pílenie dreva a natieranie plota,  o kŕmení zvierat, o tajných čokoládkach v špajzi pre vnúčence a všeobecne u nich kolujú rôzne najzaujímavjšie príbehy a najkrajšie rozprávky. Aj vy si už predstavujete starého otca z príbehu o Heidi alebo toho Bambuľkinho?

Prečo je to tak?

Čo robí našich rodičov v očiach vnúčat tými superhviezdami? Často si tú otázku kladiem, keď sa naše deti vrátia od nich z niekoľkohodinového popoludnia alebo viacdňovej návštevy a my-rodičia sme im (žiaľ) vôbec nechýbali,…Priznávam popravde, to čaro bude najskôr asi ČAS (hlavne ak sú už starí rodičia na dôchodku), ktorého my rodičia nazvyš nemáme, ale ktorý si starkí s vnúčatkami v pohode užívajú. Kým my sa pri čítaní rozprávok ponáhľame a vyberáme tú najkratšiu alebo niektoré pasáže nenápadne preskakujeme, starí rodičia majú čas čítať tú ich obľúbenú aj desať ráz za sebou, alebo sú ochotní hrať sa donemoty tú istú hru, pri ktorej my už zvyčajne strácame nervy aj dych. Veď môžem otvorene priznať, že naše deti naučili hrať karty, dámu či šach práve starí rodičia.

Zlatý či šedivý vlas?

Keďže naši starí rodičia nie sú s deťmi vkuse 24 hodín ako my, preukazujú voči nim aj oveľa väčšiu dávku trpezlivosti ako ju mám napr. ja, čo niekedy znamená, že im veľa vecí prejde….ale niekedy zas naopak-  neprejde. Stará mama a starý otec sú pre deti útočišťom pred našimi konštatovaniami, že zase sú nevydržateľní a že na nich platí len krik. Všimla som si aj, že deti sú ochotné viac im pomáhať a majú pre nich väčší súcit a často vycítia (aj vďaka ich pokročilejšiemu veku) väčšiu autoritu, skúsenosť a životnú múdrosť, pretože už sú (citujem naše deti) “chúďatká veeeeľmi starí”. So starkými vedú aj rozhovory na životne dôležitú tému: čo bude keď zomrieš….Opäť citujem naše (morbidno-milo-úprimné hlášky) deti: ”Babi, keď umrieš, ja ti prídem zapáliť na hrob sviečku, donesiem ti kvety a zaspievam tvoju obľúbenú pesničku”. Deti si pri starkých uvedomujú viac kolobeh života, citlivo vnímajú starobu, chorobu a niekedy mám pocit, že istým spôsobom sa učia “chápať” aj smrť ako súčasť života.

Rodičia verzus rodičia  

Je dokonca vedecky dokázané, že vnúčatká, ktoré trávia viac času so svojimi straými rodičmi majú väčšiu slovnú zásobu, lepšie školské výsledky, silnejšie sociálne správanie. Horšie to však vyzerá zväčša vo vzťahu rodičia a starí rodičia. Tam sa to často hemží konfliktami. Hlavným kameňom úrazu bývajú odlišné pohľady na výchovu ratolestí. Často je to súboj medzi samostatnými a niekedy tvrdohlavými deťmi(rodičmi) a ich “vševedúcimi” rodičmi (starými rodičmi).

Zlaté pravidlá 

Iste aj starí rodičia majú pomáhať vychovávať (nielen rozmaznávať), ale v súlade s pravidlami rodičov. Ak už platí, že po umytí zubov sa doma nič ďalšie neje ami nepije, malo by to isté platiť aj u starkých. Isté pravidlá výchovy totiž musia ostať rovnaké tu aj tam. Samozrejme, naše vzájomné želania a neželania si musíme dopredu navzájom odkomunikovať, aby sme predišli neželaným konflitktom. Môže sa stať aj opak, že pokiaľ je u nás skákanie na posteliach dovolené, u starkých o tom nemôže byť ani reči….to sú všetko veci, ktoré sa majú vydiskutovať a tolerovať (ale nie pred deťmi). Deti totiž rýchlo postrehnú, kto ťahá za kratší koniec a to je to, čo by nemali vidieť. Oni by nás mali vnímať ako tím, ako spoluhráčov s tým istým cieľom a nie ako protivníkov. Základom je podľa psychológov ostať (napriek všetkému) v dialógu. Starým rodičom sa zas odporúča šetriť s radami v duchu “môžeš poradiť ale nenúť ma konať len podľa tvojich rád”.

   S manželom sa tešíme, že naše deti môžeme bez obáv poslať k starým rodičom a prídu k nám bez ujmy na zdraví či na duchu. Máme tú úžasnú výhodu, že sa nám od nich často vrátia lepší ako boli, keď sme ich tam poslali. A potom si sypem popol na hlavu a viac sa venujem našim výchovným metódam.