Taliansky psychológ a psychoterpeut Osvaldo Poli vo svojej knihe Prehnane milujúce matky píše, prečo my, ženy, potrebujeme mužov, aby sme boli matkami. Bez otcov by možno deti zažívali iba prílišnú lásku, ktorá deťom škodí. Lebo našim najúhlavnejším nepriateľom je bolesť dieťaťa a všetok materinský pud vychádza z obavy, aby sa dieťa netrápilo. Ani otcovia nenachádzajú potešenie, ak ich deti trpia, hovorí Poli. Avšak rozdiel je v tom, aká pomoc sa deťom poskytuje.
Canva
Slovesá matiek, výrazy otcov
Mamy majú vo svojej DNA vpísané, že musia svoje deti chrániť. Tie najobetavejšie mamy sú zároveň často tie, ktoré chcú ušetriť deti aj pred bežnou námahou.
„Urovnať, zabrániť, vyriešiť všetko, čo mu spôsobuje bolesť: to sú slovesá matiek,“ píše Poli, podľa ktorého riziko materského programu spočíva v tom, že matky na seba preberajú úlohy dieťaťa, príliš deťom pomáhajú a prehnane ich ochraňujú.
Naopak, „dodať odvahu, nechať deti konfrontovať sa s problémami a ťažkosťami, to sú výrazy, ktoré vyjadrujú myslenie otcov.“ Podľa Poliho je riziko pochádzajúce zo strany mužov nanajvýš to, že budú príliš tvrdí a budú vyžadovať priveľa. V podstate otcovia sú tu na to, aby vyrovnali prílišný protektivizmus matiek. Aby matky neniesli bremeno, ktoré patrí deťom.
Podľa Poliho iba mama miluje dieťa príliš na to, aby ho vystavila zoči-voči realite jeho vlastných nedostatkov a aby robila ústupky voči spravodlivosti, len aby ho nezranila.
Naopak, zranenie býva znamením otca. Otcovia niekedy dopustia, aby dieťa „zaplatilo“ za svoje chyby. Otcovský program podľa psychológa povzbudzuje dieťa k tomu, aby sa konfrontovalo s realitou, aby nemalo strach z ťažkostí a odriekania, ktoré si realita niekedy vyžaduje.
„Je to však jediná cesta k tomu, aby sa dieťa stalo „silné,“ schopné žiť v reálnom svete a nie vo svete ilúzií, kde mu stále ktosi systematicky vychádza v ústrety, uspokojuje ho, zastupuje ho a nič za to nežiada.“
Pokiaľ mama vychováva dieťa sama, „múdry úmysel „byť mu aj otcom“ neznamená podľa Poliho dať mu dvojitú dávku materskosti, ale robiť to, čo by s väčšou ľahkosťou robil otec: postaviť ho zoči voči jeho povinnostiam a povzbudzovať ho, aby sa dokázalo vyrovnať s problémami, a ak to bude vhodné, dať mu zaplatiť aj s úrokmi všetky jeho chyby.
Dva odlišné spôsoby, ako dieťaťu môžeme pomôcť rásť
Poli vo svojej knihe v zásade opisuje archetypálny obraz „materinského“ a „otcovského“ princípu. Nemusí sa nutne viazať na pohlavie rodiča, ale skôr na dva odlišné spôsoby, ako dieťaťu pomáhať rásť:
Materinský princíp → ochrana, blízkosť, útecha, prevzatie bolesti.
Otcovský princíp → odvaha, konfrontácia s realitou, schopnosť niesť dôsledky.
Je pravda, že ak dieťa zažíva iba extrém ochrany, môže sa ťažšie naučiť odolnosti, zvládať frustráciu, zvládať neúspech. Naopak, ak by malo iba tvrdosť bez empatie, riskuje zase nedostatok pocitu bezpečia a prijatia.
Poli teda upozorňuje na rovnováhu: aby dieťa rástlo zdravo, potrebuje aj istotu, že je milované a chránené, aj skúsenosť, že musí niečo vydržať, zvládnuť a niesť následky.
Dnes sa veľa psychológov zhoduje, že dieťaťu škodí hlavne jednostrannosť:
prílišná ochrana vedie k závislosti a úzkostiam,
prílišná tvrdosť vedie k nízkej sebaúcte a strachu z chýb.
Oba princípy však môžu zastávať matka aj otec, nezávisle od pohlavia. Niektoré mamy prirodzene podporujú samostatnosť, niektorí otcovia sú veľmi chrániaci. To, čo je podstatné, je komplementárnosť – aby dieťa zažívalo oba póly: bezpečie aj výzvu.
Patrím medzi prehnane milujúce matky?
Ak chceš zistiť, či si „vzorovou“ mamou, o akej píše Poli, môžeš si urobiť nasledujúci test. Prečítaj každú otázku a ohodnoť sa na stupnici:
2 = často / takmer vždy
0 = nikdy / veľmi zriedka
1 = občas
Otázky
Zasahujem, keď sa moje dieťa poháda s kamarátmi, aby som spor okamžite vyriešila.
Kontrolujem každú domácu úlohu alebo projekt a opravujem chyby dieťaťa, aby všetko bolo „správne“.
Snažím sa dieťa ochrániť pred akoukoľvek fyzickou alebo drobnou nepríjemnosťou (napr. aby nespadlo, nešpinilo sa).
Riešim za dieťa situácie, keď zabudne niečo doma alebo urobí chybu, namiesto toho, aby nieslo dôsledky samo.
Keď je dieťa smutné, sklamané alebo nahnevané, snažím sa mu okamžite „uvoľniť bolesť“.
Plním dieťaťu želania hneď, bez toho, aby som mu dovolila čakať alebo odložiť potešenie.
Neustále dohliadam na bežné veci, ktoré dieťa dokáže urobiť samo (oblečenie, topánky, stolovanie).
Nedovolím dieťaťu zažiť drobné pády, špinu alebo malé neúspechy, pretože sa bojím, že ho to zraní alebo rozruší.
Vyhodnotenie
0–5 bodov: Skôr vyvážený prístup – vieš ochrániť, ale aj dovoliť dieťaťu konfrontovať sa s realitou.
6–12 bodov: Máš tendenciu byť prehnane ochranárska – občas preberáš bremeno, ktoré by patrilo dieťaťu, a môžeš mu tým brániť naučiť sa odolnosť.
13–16 bodov: Silná tendencia k „prehnanej láske“ – veľmi často preberáš zodpovednosť a riešiš za dieťa, riziko, že sa dieťa naučí zvládať realitu samostatne, je vysoké.
Ako vyvážiť materský a otcovský princíp?
Tu sú praktické tipy podľa výsledku testu, ako pomôcť dieťaťu rásť samostatne, bez toho, aby mamina láska alebo podpora utrpela:
0–5 bodov – vyvážený prístup
Pokračuj v tom, čo robíš dobre: umožňuješ dieťaťu skúšať a riešiť problémy, zároveň ho podporuješ, keď je to potrebné.
Skús si vedome pripomínať, že aj drobné neúspechy sú pre dieťa cenné – nie je potrebné ich hneď „opraviť“.
Sleduj, či sa dieťa samostatne učí niesť dôsledky, a nechaj ho, aby občas skúsilo aj niečo, čo nie je úplne pohodlné.
6–12 bodov – občasná nadmerná ochrana
Všímaj si, kde príliš zasahuješ – napr. pri úlohách, konflikte alebo drobných pádoch.
Skús jeden deň v týždni „vypnúť ochranný režim“: nechaj dieťa samostatne riešiť drobný problém, aj keď by si normálne zasiahla.
Povzbudzuj dieťa slovami: „Skús to, viem, že to zvládneš“ namiesto okamžitého riešenia zaň.
Daj dieťaťu primeranú zodpovednosť – napr. zbaliť si desiatu, urobiť malý domácu úlohu samo, rozhodnúť sa, čo obliecť.
13–16 bodov – silná tendencia k prehnanej láske / ochrane
Vyber si jednu oblasť, kde zvyčajne preberáš bremeno (napr. škola, konflikty s kamarátmi alebo fyzické nehody), a zaviaž sa dočasne nezasahovať.
Trénuj povzbudzovanie namiesto riešenia: „Poď, skúsime to spolu, ja som tu, ale urobíš to ty.“
Umožni dieťaťu čeliť dôsledkom svojich činov – napr. zabudnutá úloha, drobný pád, odložená odmena.
Pamätaj: cieľ nie je byť tvrdý, ale poskytnúť dieťaťu príležitosti rásť, byť odolné a samostatné.
Sleduj pozitívne výsledky – dieťa začne prejavovať väčšiu sebadôveru a radosť z vlastných úspechov.
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)