Nakričíte na deti a potom to príde – hrča v krku, ťažko na prsiach, tlak na žalúdku. Očividne sme to prehnali. Možno náš krik bol oprávnený, ale predsa… bolí to, že sme sa nechali prevalcovať, namiesto toho, aby sme sa ovládali.
Aj vy patríte k rodičom, ktorí, keď na deti nakričia, je im neskôr mizerne?
Niekedy stačí, že sa nevyspíme niekoľko nocí po sebe alebo máme ťažšie obdobie: príliš veľa stresu naraz, povinností, nestíhame, nezvládame, cítime sa pod tlakom.
Vtedy sa oveľa častejšie pristihneme, že reagujeme podráždene. Že možno viac kričíme na deti. A niekde vnútri cítime výčitky za ukričané momenty, či dni plné kriku.
Poďme sa pozrieť na krik: čo o nás hovorí?
Je rozdiel, či je to len nejaké náročnejšie obdobie alebo nastavená norma správania, ktorú si naše deti zafixujú.
Ak sa chceme tomuto vyhnúť, potom by neustály krik nemal byť našou každodennou rutinou. Otázka, ktorú si môžeme položiť: čo pomáha mne? Kedy cítim, že je toho na mňa veľa a potrebujem zvoľniť?
Pomenujme situácie
Deti nám ukazujú iné zrkadlo – nie, nie sme najkrajší na svete, keď kričíme. Vieme to. Napriek tomu by sme sa nemali utápať v sebaobviňovaní, že sme hrozní rodičia a nič iné ako revať na deti nevieme.
Porozmýšľajme nad rôznymi súvislosťami, v akých situáciách kričíme. Existujú rôzne techniky, ako ich zvládať s väčším prehľadom.
Čo nám môže pomôcť v dlhodobejšom horizonte:
1. uvedomiť si, prečo krik nepomáha
2. uvedomiť si, prečo sa deti správajú tak, ako sa správajú
3. predvídať, predchádzať situáciám, ktoré vyvolávajú zbytočný konflikt
4. urobiť nápravu po tom, čo príde ku konfliktu
Prečítajte si aj: Čo v skutočnosti robíš svojmu dieťaťu, keď na neho kričíš?
1. Krik nepomáha
Ako sa cítime, keď na nás niekto kričí? Smutne? Vyplašene? Nahnevane?
A teraz si predstavme, že sme v tom malom detskom tele. Asi to nebude moc príjemný pocit, keď na nás padá ohromná spŕška vrieskania.
Krik je kontraproduktívny aj preto, že zaplaví dieťaťu mozog rôznymi nepríjemnými emóciami a už potom nie je schopný spracovať ďalšiu požiadavku – to, čo od neho chceme.
Už len táto pripomienka nás môže podnietiť k tomu, aby sme sa ovládali a prehovorili neutrálnejším tónom, ak chceme od detí, aby s nami spolupracovali.
Myslime v súvislostiach: ukričané dni nie sú náhody, niekde to vždy začína. Ale rovnako je na nás, či tomu povieme dosť – kedykoľvek sa nám toto deje.
2. Deti sa správajú ako deti
Nezabúdajme, že sú ešte malé. Také jednoduché, a predsa ťažké, keď to máme preniesť do reality. Najmä, ak tá realita znamená, že sme s deťmi 24 hodín denne, nemáme kde sa nadýchnuť a zobrať si time out.
Ľahko stratíme nadhľad a zabudneme, že deti sú malé a nezrelé. Nielen tie, s ktorými sme doma na materskej. Aj tie, ktoré už chodia do škôlky. Aj tie, ktoré už odierajú školské lavice…
Keď vidíme, ako sa trojroční hádžu o zem a trieska nimi záchvat nervov, je najrozumnejšie očakávať, že sa budú správať primerane svojmu veku – nerozumne. Nie lepšie a vyspelejšie na svoj vek.
Keď vidíme, ako sa školákom kotúľajú slzy nad domácimi úlohami a chcú zo všetkým skončiť tak, že by najradšej zhodili učebnice zo stola – nepredbehnime ich a neurobme to v zúrivosti za nich. Aj oni majú nárok na svoje frustrácie, ktoré patria k tomuto veku.
Prečítajte si aj: Dokážu dnešné deti počúvať na prvýkrát?
3. Riešenie konfliktov
Dajme deťom čas na rozmyslenie. Niekomu pomáha, keď sám v duchu počíta do desať, aby sa upokojil. Niekto zase počíta nahlas pred deťmi – čím im dáva časomieru, do kedy majú prestať s neželaným správaním.
Ak už rodiča nebaví opakovať, že má dieťa s niečím prestať a ono nechce ani za nič počúvať, môže povedať napríklad: „Počítam do troch a keď neprestaneš skákať z gauča, pôjdeš si sadnúť na stoličku.“
Dieťa tak dostane čas, aby si rozmyslelo, čo má a čo nemá robiť, a to ešte pred tým, ako znova vylezie na gauč a rozhodne sa, či skočí alebo nie. Rodič má vďaka tejto stratégii možnosť reagovať ešte stále pokojne, bez toho, aby musel vrieskať.
4. Uzmierenie
Krik nás od seba vzďaľuje a ešte dlho po ňom môžeme mať problém fungovať – napríklad sústrediť sa na prácu (my) alebo len tak sa hrať (deti). Po každej napätej situácii by sme si mali dať čas, aby sme sa mohli k sebe znova priblížiť. Byť pri sebe, jeden vedľa druhého.
Stačí možno minútu si s nimi skladať lego alebo spolu variť a niekedy dokážeme až nahmatať, ako sa uvoľnila doma atmosféra, že sa zase dá žiť dobre pod jednou strechou.
Nech si z toho všetci odnášame posolstvo – ok, nie som dokonalý rodič, občas mi ujdú nervy a ok, aj ty máš dni, kedy sa správaš mimo mojich očakávaní, ale dôležité je, že sa ľúbime a chceme, aby nám spolu bolo dobre.