Staršia generácia nám vyrástla na tvrdej ruke. Hrubé tresty boli chlebom každodenným, pohladenie výnimočným sviatkom.
Aké následky to zanechalo, môžeme vidieť na ich komentároch k výchove dnešných detí: „Keby ste svoje detváky občas zdravo vytrieskali remeňom alebo varechou po holej, neboli by drzé a “hyperaktívne.”
Príklad za všetky, ako sa preživší tejto výchovy navonok stotožňujú s tým, že remene boli správnou voľbou. Dokonca vraj zdravou! No za týmto výrokom je práve tak veľa detskej bolesti: čo asi musel prežívať taký človek vo svojom útlom veku?
Čo rodič, to iný názor na “zdravé” výchovné prostriedky. Nie všetci by hlasovali za tvrdú ruku, niekomu s výchovou pomáhajú tvrdé slová, iný má tvrdé srdce… možností, ktoré dokážu zaštípať, zabolieť, sa nájde aj bez remeňa.
Žiadne facky, žiadne pohlavky
Mám za to, že veľa súčasných rodičov sa toho aj drží: podvedome vieme, čo je a čo nie je ok – a fyzické tresty odmietame.
Nie sme propagátormi variech a remeňov, ani sa nebijeme do pŕs pred ostatnými, ako dobre nám funguje, keď dieťa raz za čas strieskame hlava-nehlava – na rozdiel od generácií pred nami, týmto sa nedokážeme chvastať. Za to, že uletí ruka, sa dnešný rodič skôr hanbí.
No zároveň sa potýkame aj s častými frustráciami vo výchove, keď akoby nemáme páky na vlastné deti, ktoré by nám fungovali namiesto obvyklých metód našich rodičov a prarodičov.
Od fyzických trestov k psychickým
Čo teda mám s tým dieťaťom potom robiť? Aký iný trest môže postihnúť dieťa, ktoré rodiča neposlúcha, ignoruje ho, robí mu napriek, skáče mu po hlave?
Odborníci by z toho možno vypichli samotné slovo trest. A povedali by, že nielen telesný, ale akýkoľvek trest, môže ohroziť zdravie, dôstojnosť, telesný a citový vývoj dieťaťa.
»»»»»» Prečítajte si aj: Nechajte deti zažiť dôsledky ich rozhodnutí.
Dokonca ani taký time-out pre dieťa nie je správnou voľbou – a mnohí ho neschvaľujú.
Príkladmo si zoberme rodiča, ktorý by si radšej ruku zlomil, ako by ňou udrel dieťa, ale keďže disciplína musí byť, pošle vyvádzajúce dieťa do kúta, odprevadí ho do izby, nech skľudní hormón a popremýšľa nad sebou, nad svojím správaním. Jeden by si myslel, aké elegantné riešenie bez červenej pečiatky na zadku.
Psychológovia však tvrdia, že dieťaťu, ktoré je v období vzdoru, time-out ubližuje – posielame ho od nás preč, keď nás najviac potrebuje. Ono sa nevie vysporiadať samé so sebou a svojimi emóciami a miesto pomoci a pochopenia sa od nás dočká mentálneho „odkopnutia“.
Keď dieťa veľavýznamne odprevádzame do druhej izby, chtiac-nechtiac mu tým hovoríme, že bude prijaté a milované len vtedy, ak sa znormalizuje. Že ho máme radi len vtedy, keď je v dobrej forme.
Miesto time-outu odporúčajú preto odborníci „time-in,“ teda byť s dieťaťom v čase výbuchu emócií, neopustiť ho, keď je „zlé.“ Miesto negatívnej – pozitívna výchova.
A tu si veľa rodičov prizná, že im to nie je prirodzené, že to nemajú v sebe, nevedia, ako na to – bez nejakých kurzov, bez príručiek. Môžu byť z toho znechutení: ani tak, ani tak nie je dobre.
»»»»»» Prečítajte si aj: Dieťa môže len toľko, koľko mu dovolíš.
Som dosť kompetentný rodič?
Niekedy môžu cítiť rodičia strašný pretlak. Tak veľmi by to chceli robiť správne, až sa môžu pristihnúť pri tom, že si prestávajú veriť v základných veciach.
Keď je zle, musia odrážať dotieravé komentáre okolia: “Toto by ti decko nerobilo, keby si ho bola dobre bila od malička.” Alebo “A za toto už mala jedna výchovná letieť!”
Keď je dobre, dokonca sa boja pochváliť svoje dieťa, aké je šikovné. Pretože im niekto vysvetlil – bacha na tie pochvaly! Nenálepkuj dieťa, aby nevyrástol z neho jedinec závislý od uznania druhých!
Občas to vyzerá, akoby bol dnešný rodič na každom kroku spochybňovaný. Akokoľvek sa snaží, vždy príde nejaká teória, ako by to mohol robiť ešte lepšie, efektívnejšie. Toto nestačí, pridaj, musíš byť dokonalý!
Veľmi málo však dostáva povzbudenia a uznania, že je dostatočný – dnes, tu a teraz. Že to robí najlepšie, ako vie. Že nech sa deje, čo sa deje v tom jeho rodičovskom živote – nie je to správa o ňom, ako každý deň zlyháva.
No pozitívnou správou je, že na to nemusíme čakať, kým nám to potvrdia iní. Môžeme si to povedať sami pre seba. A keď si to budeme opakovať dostatočne často, nielenže nás neznervóznia narážky ostatných, že by našim deťom občas nezaškodilo vyplieskanie remeňom – budeme mať súcit s tými, ktorí nám toto bolestivé riešenie odporúčajú.
(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Sú dnes otvorené obchody? Slovensko a susedné štáty
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Škôlkari. Môžu byť chorí, lebo sú v strese.
6 rád pre zdarnú adaptáciu dieťaťa v škôlke
Univerzitná nemocnica Bratislava Antolská
Čo na bolesť bruška u detí: 9 domácich liekov
kedysi mi ktosi, keď som smutne konštatoval, že som dal dieťatu na zadok, povedal, že niektore deti počúvajú ušami, niektoré zadkom. Myslím, že mal pravdu. Ani ja som nedostával bitku na dennej báze, ale keď som ju dostal, vedel som veľmi dobre za čo. Nedotklo sa to ani mojej psychiky, ani ega, a som tu. Súčasná výchova je vlastne nevýchovou..dieťa si robí čo chce a rodičia sú bezradní a vystresovaní, lebo si mnohí nevedia rady – a keď dajú dieťaťu na zadok, cítia výčitky svedomia. Ja hovorím – celé zle. Asi nebudem nosiť drevo do lesa rozoberaním toho, že dieťa musí mať nastavené hranice – pretože ich bude mať celý život. Niektoré deti sú pokojnejšie a prijímajú slová rodičov a vnímajú ich ako vzor. A sú iné, ktoré takto jednoducho “nefungujú” – a niektoré skoro by som povedal že vôbec. Na každé dieťa platí iný prístup a ak rodič podľahne tlaku doby v štýle – len sa dieťaťa nedotknúť, lebo ťa niekto označí za tyrana, nemôže to dobre dopadnúť. Ak to už rodič “zvládne” prežiť, či už rezignáciou, tabletkami alebo nejako podobne, odskáču si to v škole učiteľky a vychovávateľky. Lebo rodič nevie zrazu pochopiť, že tie majú v triede do 25 detí, každé s inou výchovou alebo nevýchovou a nie dve, s ktorými sa môžu “hrať”. No.. dalo by sa dlho na túto tému. Jedna rada na záver – neexistuje žiadny kurz správneho rodičovstva, a nielen to; keď budete mať viac detí, uvedomíte si, že na každé z nich platí iný prístup. Nerobte to, čo ste v detstve vnímali ako krivdu, ale ani sa nesnažte za každú cenu byť in-rodičom. Len vy viete, aké sú vaše deti a vy nesiete zodpovednosť za ich vývin, a aj za to, že keď dospejú, budú z nich ľudia nie egocentrickí, ale ľudia, ktorí budú vedieť, že ich sloboda končí tam, kde sa začína sloboda iných. Poznámka na záver: tento môj príspevok sa týka normálnych, podotýkam NORMÁLNYCH rodičov. Nie tyranov, nie ožranov, nie feťákov a podobných.
Tento komentar ma zaujal viac ako clanok samotny, super