Keď povieme dieťaťu „upokoj sa“: Pomáha to, alebo nie?

Každý rodič to už aspoň raz zažil. Dieťa plače, kričí, trucuje alebo sa úplne zosype. Zdá sa, že to trvá večnosť. Možno ste práve na verejnosti, možno máte za sebou ťažký deň – a jednoducho toho už máte dosť. A tak vyslovíte tie známe slová: „Upokoj sa!“ Alebo ukľudni sa…

Je to úplne ľudská reakcia. A je dosť možné, že ste tieto slová vo vypätej situácii počuli aj vy ako dieťa. Ale pomohlo vám to vtedy? Cítili ste sa vďaka nim pokojnejšie a pochopené, alebo skôr odmietnuté, nepochopené a ešte viac rozrušené?

Otázka teda neznie, či môžeme povedať dieťaťu, aby sa upokojilo – samozrejme, že môžeme. Otázkou je, či je to účinné. A hlavne, ako to povieme.

Upokoj sa! Viac než len slová

To, čo deťom hovoríme, je dôležité – no ešte dôležitejšie je, akým tónom a s akým zámerom to hovoríme. Keď vyslovíme „upokoj sa“ s podráždením, naliehavosťou alebo frustráciou, dieťa často vníma úplne iný odkaz:

• „Tvoje pocity sú priveľa.“
• „Robíš mi situáciu ťažkou.“
• „Prestaň mi to komplikovať!“

Takýto tón však dieťaťu nepomáha zvládnuť silné emócie. Práve naopak – môže ho ešte viac rozhodiť alebo uzavrieť do seba. Reagujeme síce rýchlo, ale reakcia nie je to isté ako podpora.

Prečítajte si aj:

Občas je najlepší liek na záchvat zúrivosti objať dieťa

Zmeňme prístup

Nie je nutné byť dokonalým rečníkom či psychológom. Ide o drobný, ale zásadný posun: z príkazu ku koučovaniu, z kontroly k sprevádzaniu.

Predstavte si dve verzie tej istej situácie:

• Scenár 1: „Prečo sa takto správaš? Už sa konečne upokoj!“
• Scenár 2: „Je to pre teba teraz ťažké. Keď budeš pripravený, pomôž si upokojiť sa. Môžeš začať s dýchaním. Zvládneš to.“

V prvej verzii je ukrytý tlak a rozkaz – „Zmeň sa hneď teraz.“
V tej druhej je povzbudenie a dôvera – „Zvládneš to. A ja som pri tebe, kým to skúšaš.“

Cieľom nie je okamžité ticho

Keď je dieťa rozrušené, prirodzene túžime po pokoji – no rýchle upokojenie by nemalo byť cieľom za každú cenu. To, čo naozaj chceme, je, aby sa dieťa časom naučilo zvládať svoje emócie samo. Aby v ťažkých chvíľach vedelo: „Je mi teraz ťažko, ale mám nástroje, ktoré mi pomôžu.“

Tento proces nazývame emocionálne vlastníctvo – teda schopnosť rozpoznať svoje prežívanie a aktívne sa o seba postarať. Takéto nastavenie nepríde zo dňa na deň, ale buduje sa práve vďaka nášmu sprevádzaniu.

A čo malé deti?

Pri dvojročnom dieťati samozrejme nečakajme zázraky. Malé deti ešte nemajú dostatočne vyvinutý mozog ani sebaregulačné schopnosti. Ale to neznamená, že s nimi nemôžeme trénovať základné zručnosti – napríklad pomenovávanie emócií, dýchanie, či jednoduché gestá na upokojenie. Aj malé deti si vďaka tomu budujú vnútorné základy, na ktorých môžu neskôr stavať.

A u starších detí – vo veku 4, 7, 10 alebo aj u tínedžerov – má takéto sprevádzanie ešte hlbší efekt. Postupne si vytvárajú vnútorný hlas, ktorý ich bude podporovať aj v situáciách, kde už nebudeme po ich boku.

Nechceme riešiť za nich všetko

Ako rodičia si často želáme, aby sa naše deti mali dobre. A niekedy ich tak chceme „uchrániť“ od silných emócií, že za nich riešime všetko – hnev, smútok, frustráciu. No deti potrebujú aj niečo iné: byť vedené k tomu, aby sa podieľali na vlastných riešeniach.

Nie sme tu na to, aby sme všetko opravovali za nich. Sme tu na to, aby sme ich podporili, aby sa naučili opravovať veci sami – krok za krokom, so spolupatričnosťou, nie s kritikou.

Áno, môžete dieťaťu povedať „upokoj sa“. Ale skúste to urobiť nie ako rozkaz, ale ako pozvanie k spolupráci. Nie s cieľom rýchleho stíšenia, ale s cieľom dlhodobého rastu. To najcennejšie, čo deťom môžete dať, nie je len pokoj v danom momente – ale schopnosť nájsť si ho v sebe, keď ho budú potrebovať.

Podľa Dr. Siggie Cohen

Prečítajte si aj:

7 vecí, ktoré by sme nemali robiť, keď má dieťa záchvat zúrivosti