Najťažší týždeň v roku: ako byť oporou pre dieťa, keď sami melieme z posledného

Septembrové dni majú zvláštnu príchuť. Kým deti prechádzajú z letného ničnerobenia do školského režimu, rodičia nemajú moc času potľapkať sa po pleciach s povzdychom: tak, zvládli sme to. Prežili sme dva mesiace prázdnin.

V sekunde prepíname do ďalšieho obrovského tlaku, ktorý so sebou nesie začiatok nového školského roka. Nádych, výdych. Budeme potrebovať všetkých svätých, aby pri nás stáli. A udržali naše kapacity. Aby sme my mohli udržať naše deti.

Ale prosím ťa, čo zase riešite…

„Nestranný“ pozorovateľ by si akiste neodpustil poznámku, o čo ide rodičom. Prázdniny, sťažujú sa. Škola, detto. Pokiaľ to však človek žije na vlastnej koži, vie, čo ho po lete čaká:

• Návrat k režimu a vstávaniu
• Rozvrhy, krúžky a družina
• Emócie a adaptácia
• Nákup školských potrieb, zvýšené výdavky na rôzne poplatky, fondy, náklady na krúžky
• Návrat k vymýšľaniu denných desiat, ktoré dieťa reálne zje, a riešenie prihlasovania či odhlasovania obedov v školskej jedálni.
• Obavy z okamžitého nástupu jesenných viróz, sopľov a kašľa, ktoré často udrú hneď v druhom alebo treťom týždni a narušia pracovné tempo rodičov.
• Nastavovanie nových pravidiel pre používanie mobilov a herných konzol počas školského roka vs. učenie.

a ďalšie body a „bodíky.“

September je testom psychickej odolnosti rodiča

Ak bolo leto o všetkom možnom, len nie o oddychu, ideme do týchto dní s vybitými baterkami. Z noci na ráno musíme prepnúť do presne načasovaného výkonu. Ranné budíky, hľadanie stratených prezuviek, logistika odvozov, formuláre, vyhlásenia o bezinfekčnosti, prvé rodičovské združenia. A do toho práca, ktorá nezastavila, len čaká na naše plné nasadenie.

Deti cez deň v škole či škôlke mobilizujú všetky sily. Učia sa nové pravidlá, zvykajú si na nové tváre, tlmia svoje impulzy, snažia sa zapadnúť. Sú to hodiny obrovského sústredenia a sebaovládania. Keď ich popoludní vyzdvihneme a prekročia prah domova, stane sa zákonitá vec. Skrátka pretlak povolí. Domov je pre ne bezpečné miesto. V našej prítomnosti a v našom náručí nám odovzdajú všetku svoju únavu, frustráciu, plač a záchvaty hnevu.

Najťažší moment pre rodiča je to, že má byť pokojným prístavom pre svoje preťažené dieťa, hoci sám melie z posledných síl.

Najväčšia pasca prvého týždňa neleží v tom, ako zvládnuť logistiku v novom tempe, ale ako to ustáť emočne.

Prečítajte si viac:

Plač a „zrútenie“ po celom dni v škôlke alebo škole. Psychologička vysvetľuje, čo sa deje

1. Dovoľme si nebyť dokonalí

Prvý septembrový týždeň – alebo aj mesiac – akokoľvek to budeme cítiť, nie je čas na podávanie životných výkonov. Je to čas na prežitie v zdraví.

Predefinujme si, čo znamená „zvládnuť“ toto obdobie. Možno prijať, že občas nebudeme mať svätú trpezlivosť a zvýšime hlas a občas budeme mať chuť zatvoriť sa v kúpeľni a minútu len mlčky pozerať do steny. A že je to úplne v poriadku.

2. Dobrovoľne si zvolme funkčné minimum

Viete, čo znamená, keď sa niekto uskromní napríklad pri dovolenke? Namiesto pobytu pri mori si napríklad napustí na balkóne bazén… Tak podobný príklad môžeme použiť, čo sa týka uskromnenia v nárokoch na domov. Jednoducho latku znížime na minimum:

• Namiesto toho, aby sme deťom chystali na desiatu vyrezávaných mimoňov z ovocia a zeleniny – obyčajné biele rožky tri dni po sebe nikoho nezabijú. Špagety s kečupom a syrom na večeru hoci aj celý týždeň nie sú zlyhaním. Rovnako tak predmrazená pizza alebo hocijaký polotovar z hnusnej kategórie ultraspracovaných potravín. Berme to tak, že ich vymysleli práve na tieto ťažké časy. Ktoré, keď pominú, môžeme sa opäť vrátiť ku kváskovaniu a výrobe vlastných jogurtov a fermentovanej zeleniny.

• Školské tašky a ruksaky hoďte do kúta (ak tam nie je desiata z piatku), riad počká. Namiesto toho, aby sme po príchode domov upratovali, jednoducho si na 15 minút ľahnime k dieťaťu a pokúsme sa „len tak byť.“ Kôš na prádlo môže pretiecť. Zabudnuté prádlo v práčke operieme znova. Dnes už nikto predsa nežehlí.

Prečítajte si aj:

Povedzte deťom o škôlke pravdu: Možno budeš za mnou plakať.

3. Bunkrový „zalezený“ režim

V škôlke a škole toho deti majú, čo sa nových impulzov a podnetov týka, viac než dosť. Nepridávajme im k tejto hyperstimulácii aj doma:

• Na tento týždeň neplánujme lekárov (ak to nie je nutné), návštevy, ani veľké nákupy.

• Nechajme deti po príchode domov len tak ležať, pozerať do stropu alebo sa hrať. Nepotrebujú animovaný program, potrebujú vypnúť. My tiež.

• Dovoľte im vytiahnuť zo skrine všetky paplóny, vankúše, deky a stoličky a postaviť si skutočný bunker pod stolom. Bunker vytvára pocit bezpečia, malého uzavretého priestoru, kde je tma a pokoj.

• Voda neuveriteľne dobre zmýva nahromadené napätie z celého dňa. Dlhý kúpeľ s penou alebo hračkami vo vode funguje pre preťažené deti ako reštart tlačidlo.

4. Rátajme dopredu s poobedným „emocionálnym dobehom“

Deti celý deň v škôlke či škole držia emócie na uzde, aby fungovali v kolektíve. Keď sa vrátia domov, do bezpečia k nám, všetko to pustia. Sme pre nich ako kontajner 🙂

• Neriešme a nevysvetľujme hneď. Keď dieťa po príchode domov vybuchne, nepotrebuje prednášku o správaní. Potrebuje tiché prijatie, objatie alebo len priestor byť v izbe osamote.

• Plač a vzdor nie sú vizitka našej zlej výchovy. Popoludňajší výbuch hnevu je známkou preťaženia dieťaťa. Sme preňho bezpečný prístav, kde sa môže konečne zosypať.

5. Chráňme si svoje mikro-chvíle

Keď nemáme čas na hodinu pre seba, hľadajme aspoň mikrosekundy na načerpanie dychu, napríklad minúta v tichu v aute skôr, než vyzdvihneme deti. Vydýchnime si.

Doma hneď nechoďme k povinnostiam ešte v pracovnom dress-code. Dajme si pohodlné domáce oblečenie. Opláchnime si tvár studenou vodou.

Dobrý nápad tiež býva vstať o 10 minút skôr ako zvyšok domu. Vypiť si kávu alebo čaj v tichu, kým začne ranný zhon.

Najdôležitejšia lekcia pre deti

Chceme od našich detí, aby boli odolné, aby vedeli počúvať svoje telo a spracovávať emócie. No najlepšie ich to nenaučíme poučkami, ale tým, ako narábame s vlastnou kapacitou.

Keď dieťa vidí rodiča, ktorý si dokáže priznať: „Dnes som veľmi unavená, poďme si chvíľu len tak čítať,“ dostáva do života tú najcennejšiu lekciu. Učí sa, že aj dospelí majú svoje limity, že únava nie je zlyhanie a že starať sa o seba nie je sebectvo, ale podmienka na to, aby sme dokázali byť oporou pre druhých.

Až budete tento týždeň opäť počítať minúty do večerného večierky a pýtať sa sami seba, či to robíte dobre – nadýchnite sa. Robíte to najlepšie, ako viete. September je maratón, nie šprint. A prvý kilometer býva vždy najťažší.

Prečítajte si viac:

Psychologička radí: Táto chyba rodičov zbytočne zvyšuje deťom stres zo školy aj zo škôlky