Ofukujeme deti zbytočne? Strach má veľké oči

Idem sama proti sebe

Keď vidím tieto dievčatá, som na seba nahnevaná. Viem, že idem proti sebe, keď svojich chlapcov ofukujem. Salám – banán, netušia koľko je hodín, či stíhajú alebo nie, od toho je tu pani matka, z času na čas škriekajúca ako chorá vrana, to vtedy, keď už máme na mále, ale oni sa ešte stále čmochtajú po byte, hľadajúc včerajší deň.

Vyvážam ich ako taxikárka, ktorou sa mi odjakživa bridilo byť. V duchu sa zastrájam, že len čo prestane byť vonku mrzko, sadneme na bicykle. Teraz by nám akurát zašla zima za nechty a sopľaví sme viac ako dosť. Počasie ako výhovorka nadovšetko.

„A mám zbalenú flautu na hudobnú?“ pýta sa ma o minútu osem druhák a ide ma rozpučiť ako žabu. Ak sa po ňu ešte otočím domov, potom si môžem gratulovať. Helikoptérová matka ako vyšitá.

	Prečítajte si aj: Prečo helikoptéroví rodičia v skutočnosti nemilujú svoje deti?

A tak sa to vo mne pomaličky zbiera.

Skôr, či neskôr príde čas, kedy im budem musieť prestať hádzať ryžu po červenom koberčeku. Raz ich prestanem odprevádzať až do školskej lavice. Kým mám doma škôlkara, nehrozia žiadne prudké zmeny zo dňa na deň. Ale začať ich pripravovať na to, že aj oni raz budú chodiť sami do školy treba. Hoci mi je z toho akosi úzko.

Mám strach z kamiónov a dodávok, ktoré si to šinú po dedinských cestách jedna radosť, niektorí zabúdajú, že nie sú na R1/D1/čokoľvek, aj F1. Len máloktoré auto nám zastaví na zebre pred školou a dá prednosť.

Takže sa učíme trpezlivo čakať, kým môžeme bezpečne prejsť. Toto je treba nacvičovať s deťmi deň čo deň, až kým to nedostanú pod kožu.

	Prečítajte si aj: Ako si dieťa ustelieš, tak budeš spať

Veľmi záleží aj na prostredí

Žiť na dedine je pritom ešte vždy výhoda oproti mestám s oveľa hustejšou, komplikovanejšou dopravou. Je tiež plusom, že nie je ani tak anonymná. Tu sa nemôže stať, že vás nepozdraví človek na ulici, zatiaľ čo v paneláku ani neviete, s kým sa veziete vo výťahu.

No aj tak vám občas niekto fúkne do obláčika relatívnej bezpečnosti. Stačí si spomenúť na všetky tie vystríhačky o čiernych dodávkach, ktoré poľujú na deti, kolujúce na internete, niekedy sa dostanú aj do televíznych správ. Horšie je, keď si taký oznam nájdete v žiackej knižke alebo to riešite na rodičku.

Do akej miery je to reálne alebo len ľúbivý hoax, na ktorý sa v panike rodičia radi chytia, je otázne, ale na psychiku to určite nerobí dobre. Kamarátkin druhák chodil sám do školy, kým domov nedoniesol historku o unesenom dievčati a autách, ktoré lákajú malých školákov, a to majú školu rovno oproti bytovke.

Neprepadať panike

Nedalo mi to a ihrajúc sa na redaktorku, čo predstieram posledných desať rokov, som sa opýtala policajnej hovorkyne, ako je to s tými dodávkami a únosmi. Jej odpoveď bola viac ako zaujímavá:

„V posledných 20 rokoch sme nezaznamenali žiadne únosy detí, kde únoscom by mala byť neznáma osoba. Na Slovensku evidujeme jedine rodičovské únosy. Oznamovateľom nezvestnosti maloletých detí, čiže detí do 15 rokov, je väčšinou jeden z rodičov, pričom dieťa je v sprievode druhého rodiča, to sú tzv. “rodičovské únosy,” napísala mi Denisa Baloghová.

Strach má veľké oči.

Musíme ho prekonať, ak len netúžime, aby sme okolo detí krúžili ako helikoptéry až do dňa, kým odídu na internát (koniec koncov, možno že ani to by sme nedovolili, lebo by sme sa príliš báli).

Musíme im vtĺkať, že sa nemajú baviť s cudzími (potom sa nečudujte, keď na ulici slušne nezdravia spoluobčanov), nebrať sladkosti, nenastupovať do žiadnych áut. Ani sa dať zlanáriť do pasce, že niekomu „ušiel psík“ a potrebuje ho pomôcť hľadať.

Nejako to hádam nacvičíme. A aby som to poistila – sfúzujem ich k trom sestrám. Pouličný gang bude chodiť do školy sám. To bude fajn.

(7 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...