Reklamné vydieranie

Normálne závidím mojim rodičom. V rokoch sivých sedemdesiatich, kedy sme s bratom obdierali torzá kovových preliezačiek a ešte radšej liezli do obrovských betónových rúr, pretože všade bolo stavenisko, bolo podstatne jednoduchšie a bezpečnejšie prostredie na výchovu, ako je dnes.

Nemali sme dlho dokonca ani telefón, a keď už bol, slúžil len na nevyhnutné hovory a na vytešovanie sa – aspoň hlasom – s rodinou rozlezenou po celej bývalej republike.

Reklama na nás tlačí zovšadiaľ

Moji rodičia – a asi ani vaši – nikdy nemuseli riešiť to, čo my dnes:  Pretlak všetkého, čo sa nám a hlavne našim deťom vtláča do podvedomia, ako nevyhnutne potrebné pre život.

Ak zavrieme oči nad nevkusnou a  – povedzme to slušne –  neslušnou formou reklamy na bildboardoch (príbeh o nich sa jedným článkom nekončí ani pre nás), ešte stále nemáme vyhraté.

Totiž, asi nielen ja mám momentálne pekných pár dní zdvihnutú hladinu adrenalínu – a to kvôli disney simkám. Mne to môže byť síce šumafuk, lebo ja na disney obrázky netrpím, mám radšej iný druh výtvarného umenia pre deti.

Horšie však je, že ak je táto reklama všade dostupná a ak je na celej obrovskej strane novín, nie je to len tak… Tento ťah je veľmi dobre prekalkulovaný: deti sú zvedavé stvorenia a čokoľvek, kde je McQueen alebo princezné z bežiaceho pásu sladkej kresliarskej dielne, budú chcieť! Veď je to predsa pekné, nie, mami? Ja by som to taaaak chceeeel! Nehovoriac o tom, ako teraz všetky deti – bez ohľadu na skutočnú potrebu – veľmi chcú ozajstný mobil.

Deti a vplyv reklamy

A tu je pes zakopaný. Dieťa vo veku, aké je na reklame, nedokáže odhadnúť, na čo mobil potrebuje, koľko pretelefonuje, koľko to stojí, ako dlho musí ocko či mama na to robiť, ako správne telefón použiť… Aj z komentárov našich detí viem, koľko paseky sa deje v škole medzi „šťastnými“ vlastníkmi mobilov a učiteľkami – pretože jednoducho jeho vlastníctvo nezvládajú! Jediné, čo to prináša, je selektovanie, lebo ak má štvrták taký mobil, aký nemá drvivá väčšina dospelákov, tak čo to robí s deťmi?

Pre ten vtip: dnes popoludní som sa zahrala na „vysokoškôlkara“, ktorý videl tú krásnu reklamu na disney karty a moji pubiši boli na chvíľu mojimi rodičmi… Ten, kto má doma predškoláka alebo prváka, vie, aký úžasne nabitý slovník „ja“ pojmami deti majú a ako veľmi vedia o svojich právach, šermujú nám popred oči odbornými výrazmi kombinovanými detskou lopatovou logikou a zaklincujú slzičkami s trucom. No, tí moji „akože rodičia“ sa nado mnou riadne zapotili, občas nechápali, kde to „to ich dieťa“ berie, aj sa smiali, aj sa o všeličo pokúšali – ale bitku prehrali, napriek jasnému a správnemu postoju k veci…

Nuž, „meine nerven“ alebo „meine kasse“. Alebo oboje, ak to nevydržíte, a ak rozhovor o vlastnom McQueenovi na obrazovke OZAJSTNÉHO mobilu neustojíte.

A to už nehovorím o invázii kadejakých príšer, gormitov a iných „hviezdností“, ktoré sú tak „pôvabné“, že napriek pochopeniu o formovaní chlapcov k mužnosti mi prídu ako veľmi jednostranné  – žiaľ negatívne – bytosti. Ak má veriť aj chlapec v dobro, tak prečo sú všetky tie príšerky tak rovnako škaredé, nechutné a zákerné?

Ja tomu hovorím nechutné vydieranie. Holt, a teraz do toho: vychovávajme!

foto: isifa