Cynik by povedal, že rok 2020 bol rokom koronavírusu. Pandémie. Dištančného vzdelávania, večne preťaženej wifiny a antidepresív, alebo aspoň čaju proti stresu.
Ja ako človek, ktorý denne sleduje sociálne siete, blogy a pozná väčšinu youtuberov, ktorých žerú aj vaši teenageri, vie, že to nie je celkom pravda. Rok 2020 bol (okrem iného) rokom sebalásky.
Že čo to je? Spýtala by sa oprávnene staršia generácia. To je tak, že minulý rok si všetky známe aj menej známe osobnosti uvedomili, že sa treba mať rád viac ako doteraz, menej sa kritizovať a že sebarozvoj je celkom užitočná vec, a ešte sa na ňom dá postaviť biznis.
Som od prírody sebakritický tvor, s mojím sebavedomím to nie je ktoviečo a rada sa porovnávam s inými, aby som mala dôvod byť smutná. Tak som si povedala – dosť, dievča!
Aj ty so sebou musíš niečo robiť, a keď tentoraz nemôžeš od januára plánovať letnú dovolenku, a čo oblečieš deťom prvý školský deň, lebo nevieš, či to dištančné vzdelávanie nebude náhodou navždy… je čas dať si zásadné predsavzatia.
Že k sebe budem k sebe lepšia, milšia, láskavejšia a od 1. januára…
…sa nebudem hanbiť za to, že nesledujem správy
Neznášam správy. To by ste asi od človeka, ktorý sa tak trochu redakčnou prácou živí, asi nečakali. Neznášam televízne noviny.
Prečítajte si aj: Sóda bikarbóna, ocot a tri mesiace bez šampónu. Ako to dopadlo?
Keď počujem znelku a vidím dvoch vyškerených ľudí za stolíkom, mať chuť zobrať centrofixku a preškrtať im text. Podľa mňa sú správy rozvláčne, nič nehovoriace, a čo by sa dalo postrihať na 20 minút, na to potrebuje televízia skoro hodinu.
Môj muž sleduje najprv noviny, potom šport a nakoniec počasie. To zaberia skoro hoďku a pol ľudského života denne, nie? To rovno môžeš kamarát začať fajčiť, lebo aj cigareta skracuje život menej.
Roky som riešila, kde vo svojom dni vezmem čas na cvičenie a aha! Mám hodinu a pol voľné okienko, keď doma nikomu nechýbam. A správy prečítam online za pár minút.
…sa nebudem hanbiť za to, akú hudbu počúvam
Môj playlist v mobile je asi taký, aký počúvala vaša babka, prípadne mama. Pustite mi hocktorý český alebo slovenský film a ja vám zaspievam komplet soundtrack.
Proste milujem diskohity, odrhovačky a oldies muziku a nejaký čas som mala ako zvonenie nastaveného Duchoňa. Vždy sa mi to zdalo trápne – veď by som si mohla pustiť nejaký podcast, čo je teraz in, alebo viedenský orchester, alebo hádam dačo moderné?
Nakoniec aj tak skončím pri Kráľovnej bielych tenisiek a vlastne mi taký gýč v tomto inšpiratívnom svete, kde má každý originálny vkus, príde celkom milý. Taký retro.
…budem eko ako moja babka
Byť eko je in, však klíma ťa potrebuje. Byť eko je aj dôležité, však kde budú žiť naše deti? Byť eko je aj celkom náročné. Dnes má na balkóne každý zanietenec komposter, každý je minimalista a každý nosí fair trade slovenské oblečenie.
Vlastne až na mňa. Ja vám teda neviem. Moja babka nikdy o topiacich sa ľadovcoch a hladných polárnych medveďoch nepočula, a je to najekologickejší človek na svete.
Kompostér na balkóne nemá, dokonca ani ten balkón, ale celá rodina jej domov nosí zbytky chleba pre sliepky. Ona potom vnúčatám namiesto darčekov dovolí ísť k sliepkam a pozbierať vajíčka.
Nekupuje origiš slovenský dizajn, a keby počula, koľko som dala za taký kabát, v ten deň by ma vyškrtla zo závetu za márnotratnosť. Ale čo si kúpi, to nosí a nosí a nosí. A predstavte si, že napriek tomu, že je je to lacnejšia a nie doma ušitá blúzka, dokáže ju používať roky, a nezničiť.
Moja babka vraví, že je to otázka správneho prania a sušenia, a že šikovná gazdiná nič nezničí. Takže tak – babka je eko aj Lidl oblečení a s klímou sú kamarátky.
…si prestanem hovoriť, že deti sa učia pre seba, nie pre známky
Heslo našich rodičov, ktorými emocionálne vydierali svoje deti, aby konečne sadli na zadok a pozreli sa do tej fyziky.
Prečítajte si aj: Najlepšie sa chudne po tridsiatke
Jasné, že deti sa neučia pre známky, ale to neznamená, že by mali byť sprosté. Mám nešťastnú tendenciu pomáhať ľuďom, keď to vôbec nie je treba, a zjednodušovať každú situáciu.
Keď vidím, ako sa môjmu decku hrnú slzy so očí vždy, keď zazrie šlabikár, chce sa mi kričať: “Zastavte niekto Máriu Teréziu a povinnú školskú dochádzku!” Najradšej by som ju videla len dokonale šťastnú nad legom, zatiaľ čo behám dookola a zaručujem komplet rodinný servis.
Len nedávno som zistila, že po troch minútach nad šlabikárom slzy zázračne zmiznú, a dieťa sa dokáže sústrediť na va-ve-vo-vu aj dlhšie ako sedemnásť sekúnd.
Odvtedy interval učenia predlžujeme, a aj včeličiek za výkon pomaly pribúda. Možno sa decko neučí pre známky, ale mne to za tie včelie razítka rozhodne stojí.