Iný kraj – iný mrav

Som obľúbenou nevestou

Návšteva u svokrovcov je pre každú nevestu kapitolou samou o sebe. Keď napíšem, že so svokrou si nerozumiem a rozprávame každá inou rečou, prosím, chápte to úplne doslovne. Nemá to žiaden citový negatívny náboj, je to len fakt a konštatovanie.

Napriek tomu sa mi zdá, že som jednou z preferovaných neviest (má ich 6), a je to práve tou jazykovou bariérou: nepapuľujem, nedá sa.

So svokrom a väčšinou švagrovcov sa technicky dohovoriť viem, no tie isté slová v rôznych mentalitách môžu mať porovnateľne iný význam.

Výlet do nekonečných hôr v cudzine

Keď nás švagor pozval navštíviť jeho nastávajúcu tesne pred svadbou, v rámci iného (náboženského) sviatku, nevideli sme dôvod na odmietnutie. Bolo mi síce čudné, že ideme len my, cezpoľní, ktorí sme sem prišli na „dovolenku“, no v aute nebolo dosť miesta… do päťmiestneho auta sa napchal budúci ženích a vodič v jednom, môj mažel, ja s tromi deťmi a švagriná, manželova sestra bývajúca v Kanade.

To nič. Autosedačky a podobné hlúposti sa tu nenosia, deti šup na kolená. (neskôr sa aj tak povozili aj v priestore na náklad v obstojnom Pegeaute Partner a ohromne sa im to páčilo.)

Trojročný syn, pokiaľ nebola v dohľadne polícia, sedel na ockových kolenách na mieste spolujazdca, pretože v horských serpentínach mu bolo zle. Tesne po zobudení pri tejto tri a pol hodinovej ceste od rána od siedmej či pol ôsmej (čas je relatívna veličina. Mali sme vyraziť vraj o šiestej ale nepodarilo sa, napokon, tam sa malicherné minúty neriešia.) žltozelený konštatoval, že mu nie je celkom dobre a asi bude vrackať. Presun dopredu čiastočne pomohol, no asi po polhodine po jeho presadení, sa zle cítila aj švagriná s rovnakým sfarbení tváre a perí ako môj syn a tak sme sa „kdesi“ zastavili.

Som ignorant, a tak si nepamätám mená obcí, niektoré by som ani nevyslovila. Ale pri jednej z našich ciest sme prechádzali cez obec nazvanú „Tisícštyri“ vzhľadom na jej nadmorskú výšku: a to bola asi polovica z toho, čo nás ešte čakalo.

Hory sú krásne a nebolo v nich tak horúco ako v údolí u svokrovcov (kde ak už tiekla voda z kohútika, tak zásadne teplá, kde prádlo schlo do hodiny bez sušičky a kľučky a zábradlia boli cez deň horúce, no bez pripojenia k internetu som neváhala odhadnúť že sa teplota pohybovala okolo 45 stupňov Celzia+/-5 stupňov. V noci „len“ 25 – 30. Tak čerstvo) a ľutovala som že som nevzala ani foťák, ani mobil, veď na čo by mi tam aj bol, roaming mi dovolil aj tak len esemesky.

Pohľad na nádhernú prírodu kalili však odpadové skládky, a nedostavané domy. Megalomanské vily a zámočky sa pri ekonomických problémoch dajú len ťažko dostavať. Ak sa my, Európania, sťažujeme na platy a problémové dochádzanie do zamestnania, je to tým, že si vlastne neuvedomujeme ako sa máme dobre.

V čase keď som bývala v rodnej dedine, všetko, čo bolo ďalej ako Košice, bolo pre mňa ďaleko.

Medzi Prešovom a Košicami som mala všetko: Pravidelné spoje, prácu, školu, kamarátov, kultúru či nákupy. Sem-tam nejaké kalamitka, ktorá sa dostala minimálne do večerníka ak nie do hlavných správ.

S príchodom na západ som spohodlnela úplne: v Burgundsku som mohla do práce či do obchodu pešo alebo na bicykli, v Paríži chodí metro každé dve minúty a do hodiny sa dostaneme kdekoľvek v rámci mesta. No ani v predmestí, čo sa týka dopravy, to nie je ani lepšie ani horšie ako na Slovenskej dedine. Aspoň tej mojej.

V Alžírsku na otázku kedy pôjde autobus čakajte odpoveď: „Určite nejaký pôjde,“ a potom už len stačí dúfať, že:

1. Pôjde Vašim smerom

2. Až do vašej cieľovej stanice

3. Že doň vojdete (sú naozaj malé)

4. A že deti nebudú potrebovať cestou cikať

Predsa len sa priznám, že sa mi viac páčilo cestovať autobusom ako v preplnenom aute, a hoci sa takéto cestovanie predĺžilo aj na 4 hodiny, vždy sme sa nakoniec dostali, kam bolo treba… aj za cenu prenajatia 16 miestneho autobusu pre 10 ľudí na to, aby nás dostal do dediny, kde (zas chápať literárne) sláviky dávajú dobrú noc.

Bolo tam nádherne a vtedy som sa skutočne aj vyspala, no dostať sa tam (a späť) bola drina. A zas „len“ kvôli rodinným oslavám. Aké meškanie si majiteľ autobusu a šofér v jednej osobe, nemôžem ani odhadnúť: objednávka, teda ukecanie, sa dialo priamo na stanici.

Je to krajina, kde sa dá všetko „vyjednať“. Už tretí deň našej dovolenky moja päťročná dcéra konštatovala, že sa tu robí veľa “blabla“. Výhoda, či nevýhoda?

Ako dobrá škatuľková Slovenka sa priznám, že mi s tým nekonečne liezli na nervy: aj tým, že minimálne polovicu dohovorov som nerozumela. No nemôžem poprieť láskavosť, ochotu až obetavosť tamojších ľudí.

Napokon, v každom autobuse si moje deti našli kamarátov: predavačov lístkov. Naskočíš si do autobusu a lístok si kúpiš až potom. V autobuse každý sedí: uprostred sú vysúvateľné stoličky. (Keď niekto vystupuje, tak sa musia všetky poskladať a ľudia popremiestňovať.)

Vo veľkomestách funguje aj hromadná mestská doprava, no nie je omnoho spoľahlivejšia ako väčšinoví súkromníci. Na niektoré miesta sa dá dostať len minibusmi „na čierno“, ktorých vám poradí aj miestna polícia. Cestovanie taxíkom je bežné, hoci pre tamojších drahé, na nás, „európanov“ pohodlne dostupné.

Cestu k neveste sme ale o pár dní merali zas.

Veľmi som odišla od témy. Viem, hovorili sme o návšteve nevesty. Tou pekelnou cestou som v duchu nadávala švagrovi do nezodpovedníkov, že nás tak ďaleko a dlho kdesi ťahá, a vravela som si, že je to určite NAPOSLEDY, že sa niekam takto terigáme… nevedela som ešte, že je to len tréning.

On totiž vybral tú rýchlejšiu cestu, aby nás príliš neunavil. Cestou späť sme si užívali nádherný výhľad na stredomorské pobrežie, zastavili sme sa aj na zmrzlinu, aj na večeru… vrátili sme sa po tme. Aj keď sa stmievalo približne o ôsmej večer (v júli), na deti a mňa to bolo príliš: zaspatých z auta sme premiestnili rovno na matrace, a spali až do rána.  Keďže cez deň je horúco, je úplne normálne, že až sa po večeri rodina stretne, za tmy, teda v sviežosti len nejakých 25 -30 stupňov, diskutuje do neskorých večerných hodín. Všetci. Aj deti.

Najprv sme boli podivíni, že sme o deviatej nahnali naše deti spať. No keďže kanadskí bratanci mali našťastie podobný režim, tak sa nám po čase domáci prestali čudovať.

Cestu k neveste sme ale o pár dní merali zas. Najatým autobusom – na svadbu. Okrem parížanov a Quebečanov si všetci cestu užívali za hlasnej muziky, spevu, a tradičného ujúkania.(Chápať doslovne.)

Pri jednej prestávke sme ale „zabudli“ jedného bratanca (zas z Quebecu) keď išiel kúpiť vodu. Na palube zavládla panika: kde je? Prečo si to nik nevšimol? Obvolávanie všekých svadobčanov s platným roamingom: napokon, dospelý bratanec so zlomenou nohou cestoval 7 hodín lietadlom práve kvôli tejto svadbe… Našťastie ho zachránili ďalší svadobčania, ktorí nás nasledovali autom a zastavili sa na cik-pauzu a vodu v tom istom obchodíku.

Zažili sme aj podávanie trojročného syna cez okno autobusu ujovi, aby sa mohol vycikať, lebo sme sa jednoducho nemohli dostať von. Malému sa to ohromne páčilo a chcel si to zopakovať.

Okrem týchto tragikomikých scien podobných trilógii Slunce, seno… musím uznať, že tie minibusy podobné niekdajším „uhorkám“ boli väčšinou klimatizované, čo padlo viac než dobre: v tých horúčavách-páľavách a zvlášť na frekventovaných cestách, kde by sme pri otvorených oknách museli dýchať výfuky áut, a tam na ceste nájdete všetko, čo ešte frčí, ako tomu bolo cestou v starom Partnerovi.

Svadba sa tu slávi na tri razy,

aj nevestiným sa to vypomstilo, keď o tri dni zas merali cestu k nám. A keďže je moja Alžírska rodina typu “ťažká pohoda“, po návrate od nevesty sa rodina rozhodla, že je pekne a ženíchova časť svadby sa odohrá na dvore. No ten bolo treba vybetónovať.

Žiaden problém: miešačku s betónom je ľahšie zohnať ako cisternu s vodou, alebo elektrinu, keď vypadne v celom meste následkom slnkom prehriatych elektrických vedení podporených nadmerným zapínaním klímy. Šialenci, vravím si, to nestihne do svadby vyschnúť! Ale oni poznajú svoju krajinu: na betóne vyliatom o desiatej doobeda si už o siedmej večer najmladšia dcéra rozbila koleno. Dúfam, že dvor do budúcna nepopuká, lebo sme ho stihli poliať len raz.

A tak sa v sobotu tancovalo na novom betóne za neskutočne hlasnej muziky, ako to býva zvykom. Svadby v lete bývajú v hociktorý deň, tak v dedine počuť skoro každý večer nejakú hudbu, k tomu večer aj pertardy, prosto veľké sláva, ani rádio netreba pre nabudenie dobrej nálady. Tak sa zíde aj tá širšia rodina: bratanci a tak, u nás to bolo postupne 400 ľudí (našťastie v dome sú až 4 záchody!) a blízki priatelia.

Ženy a dievčatá sa vyparádia, a to robia rady a dobre, a tancujú až ich nohy bolia, a potom tancujú aj bosé. Chlapi vo svojom kúte diskutujú – v tomto kraji muži veľmi radi rozprávajú. Pre mňa nepochopiteľné. Je pravda, že v časoch chodenia s mojim manželom som veľmi oceňovala to, že sa s ním dá porozprávať, že vie počúvať a sám je výrečný, no vtedy som nevedela, akým výcvikom bol nútený prejsť. Dnes sa mi zdá, že na tamojšie pomery je dokonca skúpy na slovo…

Genetika robí svoje: medzi rádiom a mojim synom je ten rozdiel, že rádio sa dá vypnúť. On hovorí aj zo sna, a celkom súvisle.

Tentokrát nebudú krásne šaty, kuskus a hudba ale víza, colná kontrola a letiskový zhon.

Tretia časť svadby nás ešte len čaká: ide o sťahovanie nevesty k ženíchovi. A keďže on je tu, v Paríži, o tom kedy a ako sa to odohrá, rozhodnú úrady. Novodobá tradícia vstupujúca do tých pôvodných: tentokrát nebudú krásne šaty, kuskus, hudba a „jujú“, ale víza, colná kontrola a letiskový zhon. 

Aby som skončila niečím pozitívnym: Alžírsko nie je turistická krajina a ani o to veľmi nestojí, oproti Maroku alebo Tunisku vyžije svojou ropou, poľnohospodárstvom, sem-tam nejakým priemyslom, aj keď je teda čo rozvíjať.

No to nádherné more, piesok medzi prstami (aj v bagete ak sáčok s chlebom zveríte svojim deťom), dobrosrdečné povahy a rajsky chutné ovocie (a teda aj džúsy a malinovky) hocikde na svete teda nenájdete.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...