Mám 40 a cítim sa stará, a je to v poriadku

Pred pár dňami ma cez sociálnu sieť, zameranú na budovanie kultu vlastnej značky, oslovila HR pani s pracovnou ponukou. Bolo to lepšie ako zotierať žreb, ale vo výsledku ten istý pocit márnosti, lebo nič z toho.

Mám jeden pol úväzok, ročné dieťa, dvoch pubišov, psa, korytnačku, určite by teda na tú pozíciu potrebovali „celého“ človeka. Nie matku s krízou stredného veku, ktorá je šťastná, ak sa jej dieťa zobudí v noci len trikrát.

Len matka

Zrejme pod dojmom blížiacich sa okrúhlin sa stále točím okolo toho, že sa mi zdá, že som „len“ matka, že som ňou už dobrých pomaly 15 rokov, len vtedy som bola aspoň mladá (a život pred sebou, aj keď ok, život vdovy pred sebou nebol bohviečo).

A teraz som už zase „len“ matka, ale stará. Keď to poviem nahlas, nikto to moje prežívanie neakceptuje, pretože nás to nikto neučí, takže by som s tými naliehavými pocitmi mohla zostať radšej tichúčko sama, ale ja nie, ja o tom píšem, lebo to sa mi tak podobá.

Vek, v ktorom si môžete dovoliť

Povedala som si, že si to doprajem, doprajem si rozmýšľať, ako sa mám okolo tej štyridsiatky, doprajem si cítiť sa napríklad aj staro, a okrem toho si myslím, že mám na to nárok, že som toho zažila dosť na to, aby som si to mohla dovoliť.

Nie je bežné na prahu tridsiatky pochovať muža, väčšinu ľudí táto skúsenosť ešte len čaká a veľmi pravdepodobne až v poslednom z Eriksonových štádií života, ak sa im nepodarí skôr rozviesť alebo vôbec sa nezapodievať manželstvom.

A rovnako nie je bežné, aspoň nie u väčšiny žien, mať pomaly dve rozdielne generácie vlastných detí, nie je to to isté, ako mať viac detí po sebe v krátkom rozostupe, nie je to to isté, ako mať prvé dieťa v štyridsiatke, a preto sa aj s touto skúsenosťou cítim občas osamelá.

Niekedy ani nie je s kým sa o to podeliť, lebo moje rovesníčky s veľkými deťmi zažívajú zrejme najlepšie roky svojej kariéry, v ktorej im prestali brániť povievajúce sople.

A mladšie mamy v okolí, tlačiace kočíky, mojim pochodom nerozumejú, lebo ich tie sople ešte len čakajú, a keď to budú mať za sebou, s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, si okolo štyridsiatky nebudú robiť ďalšie sople.

Cítim sa teda na nejakom pomedzí a budem si to musieť v sebe vyriešiť sama, lebo to, čo ako spätnú väzbu dostávam od okolia, sa mi nehodí. Navyše, sú to obyčajné frázy. 

Vek je len počet sviečok na torte

Mrzí ma, keď počujem pomaly výbuchy smiechu, že sa nemám prečo cítiť stará, že vek je len číslo, že je to teda otázka nastavenia (a to moje je úplne blbé), ešte len budem raz „naozaj“ stará, potom sa môžeme porozprávať, ak sa dožijeme, a vlastne mala by som byť vďačná, že tu aj v tomto veku som, lebo koľkí po tom túžili, ale márne.

Takže takto to je, len veľa poučení, rád, pokusov o inšpiratívny nadhľad, prípadne výčitiek, ako málo sa teším z toho, čo mám. Darčeky v podobe denníkov vďačnosti nenechávajú dlho na seba čakať.

Pozerám sa do zrkadla, na vrásky okolo naozaj pekných očí, skúšam ich prijať ako svoju nedeliteľnú súčasť, a nie je to vec, ktorá sa mi musí na prvý pohľad páčiť. Pozerám sa na dekolt, teda chcela som napísať prsia, ktoré sú aj v štyridsiatke plné mlieka, laktačne vzdorujúce gravitácii primeranej veku. Toto mi príde celkom výhra. Dočasná. Všetko je dočasné. Pružnosť pokožky, pružnosť našich myšlienok.

A potom sa pozriem na lýtka, ktoré ešte pred časom zvykli behávať desiatky kilometrov týždenne, aby som si láskyplne prevetrala hlavu, ale teraz sú len ošemetne doškriabané do krvi, pretože na poľné behy nie je čas, nie sú prioritou, tou je niečo iné, niečo dôležitejšie, teraz je to takto, potom to zase bude inak, ale predsa len vydržať to dá zabrať, inak by som sa neškrabala.

Byť tu a teraz zostáva mojou domácou úlohou.

Príde mi také úžasné, ako na jednej strane pomerne hladko zvládam ten svoj pol úväzok, prácu, ktorú mám naozaj rada, až kým si nepripomeniem, že som chcela robiť ešte aj niečo iné, rovnako moje: chcela som sa konečne pustiť do poradne o dávkach, ale fakt som na to stará. Lebo radšej idem v noci spať.

A cez deň ukladám kocku na kocku, pýtam sa, ako robí koník, vydávam divné zvuky, áno, aj spievam, napríklad Pláva kačka po jazere, píšem do skupiny, kde si generačne mladšie mamy vymieňajú recepty na prvé príkrmy, aby som matky nejedákov povzbudila, že o pár rokov budú vlastným telom brániť tínedžerom otvoriť americkú chladničku, potom zase prehodím nejaké citoslovce s vlastným dieťaťom a ten pocit, keď ukáže prstom na knižke „kde je havo,“ patrí k najkrajším momentom celého týždňa.

Pripadám si stará, ale tak dobre stará. A ok, je dobre, že som väčšinu času zase „len“ mama a že nemám žiadnu poradňu, lebo najprv si aj tak musím poradiť sama. A ešte som aj dosť stará na to, aby som si napísala takýto článok, kým medzi prvým a druhým spánkom najmenšieho prídu domov pubiši, a to je tiež dobre.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...