Mamičky, nevzdávajte sa a dojčite! I. časť

Som matkou dvoch detí – trojročného Tomáška a jedenásťmesačného Martinka. Už pred prvým pôrodom som veľa čítala o dôležitosti dojčenia, takže som sa samozrejme snažila Tomáška kojiť čo najdlhšie. Rovnaká je moja snaha aj teraz pri Martinkovi. Sama sa čudujem, že vývoj môjho dojčenia Tomáška a Martnika prebieha rôzne. Chcela by som preto opísať moje skúsenosti a povzbudiť všetky mamičky.

I.časť: Tomáško a II.časť: Martinko

Tomáško sa nám narodil predčasne – podľa vypočítaného termínu o 6 týždňov skôr, ale podľa zrelosti o 3 týždne, takže ho označili za “hranične donoseného”. Zrazu ma začali pobolievať kríže, ale vzhľadom na plánovaný termín pôrodu som tomu neprikladala žiadnu dôležitosť. Bolesti ale neustávali, skôr sa stupňovali a tak som si určila diagnózu, že sa jedná o Braxtonove-Hicksove kontrakcie a že maternica sa takto pripravuje pár týždňov pred termínom na pôrod. Potom už som začala pochybovať aj o tejto teórii, lebo som si nevedela predstaviť intenzitu bolestí pri skutočnom pôrode, keď už “nácvik” bol taký ťažký. Dočítala som sa aj, že ak mám nejaké pochybnosti, či sa jedná o pôrod, tak to ešte nie je pôrod. Preto sme s manželom usúdili, že to nie je pôrod. Že skutočne rodím som pochopila až nasledujúce deň skoro ráno po prebdenej noci, keď bolesť krížov neprestávala a odtiekla mi hustá hlienová zátka z krčka maternice. Dočítala som sa v knihe, že pôrod sa neodvratne začal.

Zobudila som preto manžela, že asi rodím a vybrali sme sa do nemocnice. Tam ma navigovali rovno na pôrodnú sálu a zakrátko bol náš prvý synček na svete. Porodila som ho hneď v prvý deň môjho nástupu na materskú dovolenku.

Pripadala som si z toho všetkého trocha hlúpo, lebo som predtým prečítala veľa kníh a myslela som si, že príznaky pôrodu bezpečne rozoznám. Čakala som, že ma začne bolieť brucho od sťahov maternice, ale to som vôbec necítila. Boleli ma len a len kríže. Celá rodina bola preto prekvapená (vrátane mňa), že sa už dieťatko narodilo.

Tomáško vážil 3,1 kg a meral 50 cm. Umiestnili ho na Jednotku intenzívnej starostlivosti a niekoľko dní po pôrode strávil v inkubátore. Ja som ležala na druhom oddelení a chodila som za ním. Vedela som, že by sa mi malo niekoľko dní po pôrode začať tvoriť mlieko a skutočne som cítila, že sa mi prsníky zväčšujú a nalievajú. Bola som však úplne neskúsená a myslela som si, že mlieko mi začne tiecť samé, takže som sa vôbec nesnažila si ho vytláčať a bola som spokojná. Kamarátka mi síce ešte predtým dávala rady o tvorbe mlieka, ale ja som ju neviem prečo veľmi nevnímala a zabudla som na to. Keďže Tomáško bol v inkubátore, nemohla som si ho ani priložiť aby začal sám papať. Keď sa ma sestričky pýtali, či už mám mlieko, povedala som, že ešte nie.

Potom, asi na piaty deň mi jedna sestrička skúsila prsníky a zhrozila sa, že ich mám plné a tvrdé. Skutočne už boli také plné, že ma to bolelo až pod pazuchami a nemohla som ani ležať na boku. Pokúsila som sa mlieko si vytláčať, ale márne. Mala som zrejme upchaté alebo spočiatku ťažko priechodné mliekovody a zrejme aj nedostatočný oxytocínový reflex. Začali mi dávať oxytocínové infúzie, sprchovala som sa teplou vodou, soluxovala som sa a sestričky mi pomáhali prsníky vytláčať. Bolo to veľmi bolestivé a mlieko išlo von len s námahou a po kvapkách. Bola som presvedčená, že dostanem zápal prsníkov. Nechápala som, ako je to možné, že ostatné rovnako neskúsené mamičky nemajú žiadne problémy. Trvalo to niekoľko ťažkých dní a nocí, kým sa mi postupne mlieko začalo uvoľňovať.

Situácia bola komplikovaná aj tým, že keď Tomáška vybrali z inkubátora, mal ešte silnú novorodeneckú žltačku, stále spal a vôbec nejavil záujem o jedlo. Museli sme ho budiť, štekliť, ale jemu to bolo jedno. Takže som najprv trávila hodinu pri ňom a snažila som sa mu vnútiť prsník a potom som s neúspechom odchádzala do svojej izby si mlieko vytláčať. Bolo mi do plaču, bola som nevyspaná, ubolená a vyhlásila som, že kojenie je horšie ako celé tehotenstvo s pôrodom dokopy. Myslím, že najnovšie sa kojenie veľmi správne nazýva “štvrtou dobou pôrodnou”.

Akoby zázrakom som nedostala žiadny zápal a postupne – asi v priebehu dvoch týždňov sa mi prsníky uvoľnili a zmäkli. Tomáškovi sa už aj občas podarilo sa prisať a dodnes si pamätám ten zvláštny nový pocit, keď si prvýkrát potiahol.

Keď nás pustili domov z pôrodnice, stal sa z neho zrazu veľký jedák. Bolo nám to až smiešne, aké zvuky dokáže vydávať také malé bábätko, keď sa načahuje po bradavke – ako divá šelma, čo sa ide zahryznúť do práve ulovenej koristi. Niekedy som mala z neho normálne strach.

Stále som však trpela tým, že sa mi dva – trikrát do týždňa upchávali mliekovody. Časť prsníka jednoducho zostala tvrdá a mlieko nešlo von. Neviem si to vysvetliť, pretože teraz pri druhom bábätku sa mi to stalo zatiaľ (za šesť mesiacov) len raz. Pod podprsenkou som nosila plienku, stále som si musela prsníky nahrievať, masírovať, dávať liehové obklady, roztláčať, až kým mliekovod nepovolil. Niekedy to trvalo aj dva dni a niekedy som mala upchaté aj obidva prsníky naraz. Po niekoľkých mesiacoch som si všimla, že na bradavke upchatého prsníka mám tesne pod pokožkou malú bielu bodku – asi zrazené mlieko. Jemne som ju vytlačila, mliekovod sa odopchal a bolo po probléme a masírovaní. Odvtedy už to bolo lepšie a nemusela som tráviť roztláčaním toľko času.

Nakoniec som Tomáška úplne kojila niečo vyše troch mesiacov a potom ešte do šiestich mesiacov bol kojený s tým, že len večer dostával Nutrilon. Materské mlieko pil asi do desiatich mesiacov. Zaujímavé bolo, že keď som si stlačila prsníky, až do obdobia druhého tehotenstva sa mi na bradavkách vždy objavila ešte kvapka mlieka. Nutrilon sme mu prestali dávať až po dovŕšení troch rokov.

(pokračovanie o tom, ako to bolo s druhým dieťatkom Martinkom, nájdete v II. časti)

(Žiadne hodnotenia)

Loading...