Právo bojovať

Mala som krásnych devätnásť, keď som zistila, že onedlho sa stanem matkou. Dosť ma to zaskočilo, pretože som vtedy dokončovala tretí semester na VŠ, ale vzhľadom nato, že som mala stáleho partnera, ktorého som veľmi ľúbila (aj dodnes ľúbim), začala som si na túto skutočnosť zvykať, ba sa na ňu tešiť. Po krásnej svadbe som si vychutnávala tehotenstvo plnými dúškami, so všetkým, čo k nemu patrí. Celých sedem mesiacov som žila s myšlienkou, že všetko robím aj pre niekoho iného, kto je mojou súčasťou a na koho sa veľmi teším – a bolo to úžasné!

Kto má postreh, iste si všimol, že hovorím o siedmich, a nie o deviatich mesiacoch. Nepomýlila som sa, bolo to skutočne tak…

Na konci siedmeho mesiaca som sa začala cítiť čudne a v priebehu jedného dňa sa môj stav zhoršil natoľko, že ma večer museli hospitalizovať na oddelení jednej z nemocníc so slovami: „Preboha, veď vy nám tu rodíte!“ Vedela som, že je na pôrod príliš skoro, ale keď rodím, tak rodím. Bola som veľmi prekvapená, keď ma namiesto pôrodnej sály odviezli do lôžkovej časti oddelenia. Začal sa proces „hlavou proti prírode“, ktorý pozostával z neustáleho ležania s nohami hore, z nespočetných infúzií, 6 tabliet ráno – obed – večer a nekonečnej, takmer dvojmesačnej hospitalizácie, spojenej s rannými budíkmi o šiestej, s „úžasnou“ nemocničnou stravou a obmedzeniami typu – nevieme a nepovieme vám prečo, ale musí to tak byť. Nevedela som, čo sa deje, a keď som sa spýtala, prečo bolo nevyhnutné pôrod zastaviť, bolo mi povedané, že plod je príliš malý a nezrelý.

Zvykla som si na nové prostredie, svojím optimizmom som „dobrovoľne – nasilu“ nakazila celé oddelenie a mala som pocit istoty, že som v dobrých rukách, ktorý umocňovali občasné kontroly prietokov a oziev srdiečka bábätka. Vnútorne som však mala akési obavy z toho, čo sa deje, čo bude a ako to všetko dopadne.

Na jednej z vizít som primárovi povedala, že mi čudne „skáče“ brucho a ten len podotkol, že aj bábätkám sa môže čkať, na čom sa výborne zabavil celý lekársky tím a chvíľu som bola „čkajúcou tehotkou“.

V 38. týždni mi sám primár oddelenia robil ultrazvuk, kde sa okrem iného kontrolovali aj prietoky. Počas vyšetrenia sa tváril veľmi vážne, a následne mi oznámil, že hodnoty kyslíka v krvi, ktorá prúdi k dieťatku sú podozrivo nízke, preto idem rodiť. Ak sa mi to vraj nepodatí spontánne, urobia mi „cisársky rez“.

Nikdy som si nemyslela, že existuje niečo také ponižujúce, urážlivé a frustrujúce, ako boli prípravy na pôrod – bolestivé vyšetrenia „mandlí odspodu“, klystír s krikom a kontrolou, aby bol efekt dokonalý, „oškrabávanie“ ohanbia tupou žiletkou a iné. Potom som ležala na pôrodnej sále s vyvolávacou infúziou v žile a čakala som … a dočkala som sa. Prišli kontrakcie, stupňovali sa, skracovali sa intervaly. Prišiel primár a povedal: „ Tak dnes z toho nič nebude, vy sa vôbec neotvárate. Nič nejedzte, zajtra to skúsime znova, a ak to nepôjde, pôjdeme na sekciu.“ Bola som taká vysilená, akoby som už mala pôrod za sebou a taká hladná, že by som zjedla aj slona.

Ráno som nabehla priamo na pôrodnú sálu, ale sestrička sa do mňa pustila, ako si to predstavujem, veď som ešte neprešla prípravou! Márne som jej vysvetľovala, že som všetko potrebné absolvovala už včera, takisto aj to, že klystír je zbytočný, Ráno som nabehla priamo na pôrodnú sálu, ale sestrička sa do mňa pustila, ako si to predstavujem, veď som ešte neprešla prípravou! Márne som jej vysvetľovala, že som všetko potrebné absolvovala už včera, takisto aj to, že klystír je zbytočný, keďže som vôbec nič nejedla, musela som si tým všetkým prejsť znova.

A úplne to isté sa zopakovalo aj s „akože“ mojím pôrodom a výrokmi pána primára. Ibaže tento krát som už vybuchla. Narovinu som mu povedala, že nie som žiaden „sézam – otvor sa“ a nemôžem sa otvoriť za niekoľko hodín, keď ma zatvárali dva mesiace.

Popoludní, keď mi opäť kázali len čakať a nejesť, s plačom som volala mojim rodičom, nech zavolajú nášmu známemu lekárovi, ktorý je aj dobrým priateľom pána primára, lebo ja to už dlhšie nevydržím. Ráno som otvorila oči a myslela som si, že som v nebi alebo v rozprávke. Sestrička ma opatrne zobudila a poprosila, či by som nemohla ísť na operačnú sálu, kde ma čaká pán primár. Ten začal vtipkovať, chytať ma okolo pliec a oslovovať ma „moja“. O dve hodiny už bola na svete moja dcérka Sofinka, ktorá sa mi narodila v narkóze – sekciou.

Bola úplne úžasná, prosto dokonalá a mňa mrzelo len to, že aj keď som už 12 hodín po operácii, nemôžem ju držať na rukách, pretože nevládzem. Na druhý deň sme začali prikladať a na tretí mi ju už na dojčenie nepriniesli. Nevedela som, čo sa deje a nikto nepokladal za potrebné ma o ničom informovať. Tak som sa vyštverala z postele, a so závratmi, takmer štvornožky som sa doplazila na novorodenecké oddelenie. Tam som vyhľadala kompetentnú lekárku a prosila som ju, aby mi vysvetlila, čo sa stalo. Vtedy sa spustila vlna a valí sa dodnes. Vlna diagnóz, porúch a zdravotných problémov.

Moja krásna Sofi sa dva mesiace – niekedy menej, niekedy viac – dusila v mojom brušku. V princípe zvyšovania hmotnosti tela jej postupne odumierali mozgové bunky, až sa narodila s takým mozočkom, že lekári sami boli prekvapení, že jej nezlyhávajú základné životné funkcie a orgány. Vysvetlilo sa aj to „čkanie“. Boli to kŕče, ktoré má človek, keď sa dusí. A bolo to také vtipné…

Lekárom vyčítam len to

… že ešte stále nepochopili, že ak telo matky cíti, že niečo nie je v poriadku, plod by mal ísť von…,

… že nechápu, že medicína nikdy nebude natoľko vyspelá, aby „oklamala“ matku prírodu…,

… a že nedali šancu mojej Sofi bojovať so zdravým mozgom, aj keď s nižšou hmotnosťou a zrelosťou.

Teraz je už 9 rokov odkázaná na to, aby za ňu bojovali iní…

Foto: autorka

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...