Rodičovský preukaz

Materstvo je drina a nie žiadna dovolenka a ja som vyčerpaná 

Už počas tehotenstva som vedela, že chcem synčeka vychovávať inak ako moji rodičia, len som, v tom čase, ešte netušila, ako na to. Určite nie som človek, ktorý potrebuje ísť proti systému.

Avšak, vedela som, že nechcem používať „výchovné facky“, ani do svojho synčeka od rána do večera hustiť, čo nesmie a musí, a že všetci sú dôležitejší ako on, tak nech nikoho nevyrušuje a všetkým vyhovie.

Prvé dni materstva mi ukázali, že to vôbec nebude ľahké. Hlavne, keď som synčekovi chcela dať niečo, čo som sama nikdy nedostala. Nehovoriac o tom, že sa synček odmietal prvých 10 mesiacov spať, obliekať sa, prebaľovať sa. Každá návšteva doktora alebo len prechádzka bola utrpenie, kým sme sa vychystali. Vôbec som netušila, ako s ním mám komunikovať, pretože synček sa pri všetkom spieral. Do toho pripočítajme moje akútne nevyspanie, vyburcované emócie, resp. ich potláčanie a vzorce správania z detstva, a voilà, občas čistá katastrofa.

Samozrejme, v tom najlepšom nesmeli chýbať nevyžiadané rady od ďalších ľudí, často rodičov už dospelých detí. Nespochybňujem, že nejako vychovali svoje deti a že nerobili všetko najlepšie ako vedeli, ale to z nich ešte nerobí odborníkov na výchovu cudzieho dieťaťa.

Terapia 

Postupne som si uvedomovala, že ma napríklad strašne rozčuľuje, v stave sústavného nevyspania, keď môj synček plakal a ja som fakt netušila, vyskúšajúc všetko, čo sa dalo, prečo plače.

Uvedomila som si, že synček svojím plačom spúšťa niečo hlboko vo mne a že s tým potrebujem niečo robiť. Aj keď to bolo v našej rodine tabu, začala som chodiť na terapiu a dodnes na ňu chodím. Uvedomujem si, že je to dlhý a náročný proces, ale už na sebe vidím miniatúrne zmeny, z čoho sa naozaj teším.

Chcem to robiť inak, ale ako?

Keď mal synček 10 mesiacov, bola som na konci so silami a uvedomila som si, že potrebujem praktický návod na to, ako sa mám so synčekom rozprávať, ako mám pristupovať k jeho pocitom, ako si vybudovať hranice (nejako sa mi vyparili, keď ma vychovávali moji rodičia).

Rozhodla som sa absolvovať online kurz o výchove. Nebojte sa, nechcem tu robiť žiadnu reklamu, ale ako som už spomínala, chcela som to robiť inak ako moji rodičia, ale po praktickej stránke, som netušila ako. V tomto mi kurz veľmi pomohol, vďaka nemu som vedela som, kde a ako začať.

Čo som sa doteraz, počas materstva, naučila a na čom stále pracujem

• aj rodič robí chyby. Keď nejakú spravím, synčekovi sa ospravedlním.

aj rodič robí chyby. Keď nejakú spravím, synčekovi sa ospravedlním.

• cieľom nie je bojovať a zvíťaziť nad synčekom, ale spoločne zvládnuť zložitú situáciu, ktorú prežívame. Toto je pre mňa vždy ťažký oriešok, hlavne, keď som vyčerpaná. Ale viem, že mi pomáha, zhlboka dýchať. Keď to nepomáha a nezvládnem to, po vychladnutí nasleduje ospravedlnenie. 

cieľom nie je bojovať a zvíťaziť nad synčekom, ale spoločne zvládnuť zložitú situáciu, ktorú prežívame. Toto je pre mňa vždy ťažký oriešok, hlavne, keď som vyčerpaná. Ale viem, že mi pomáha, zhlboka dýchať. Keď to nepomáha a nezvládnem to, po vychladnutí nasleduje ospravedlnenie. 

• keď sa synček hnevá, alebo zlostí, skúšam prísť na to, prečo. Snažím sa mať na pamäti, že potrebuje moju bezpodmienečnú lásku a prijatie. Snažím sa pochopiť, čo prežíva. To, že je, slovníkom mojich rodičov, akurát „zlý“ nemôže byť dôvodom na to, aby som ho prestala ľúbiť a začala na neho ziapať.

keď sa synček hnevá, alebo zlostí, skúšam prísť na to, prečo. Snažím sa mať na pamäti, že potrebuje moju bezpodmienečnú lásku a prijatie. Snažím sa pochopiť, čo prežíva. To, že je, slovníkom mojich rodičov, akurát „zlý“ nemôže byť dôvodom na to, aby som ho prestala ľúbiť a začala na neho ziapať.

• neklamem ho. Ani maličké klamstvá, typu „čokoládu už nemáme“. Uvedomujem si, že by to bolo častokrát oveľa jednoduchšie, ale nechcem, aby sa moje malinké lži nabaľovali a synček ma raz odhalil a stratil ku mne dôveru. Navyše nechcem, aby sa naučil klamať odo mňa.

neklamem ho. Ani maličké klamstvá, typu „čokoládu už nemáme“. Uvedomujem si, že by to bolo častokrát oveľa jednoduchšie, ale nechcem, aby sa moje malinké lži nabaľovali a synček ma raz odhalil a stratil ku mne dôveru. Navyše nechcem, aby sa naučil klamať odo mňa.

• nechcem len poslušné dieťa pre túto chvíľu a za tým účelom použiť všetky dostupné prostriedky. Nechcem ho manipulatívne upratať, lebo som silnejšia a zatiaľ múdrejšia. Podstatná je pre mňa jeho budúcnosť, aby bol šťastný a nemusel riešiť v dospelosti toľko tráum prameniacich z detstva.

nechcem len poslušné dieťa pre túto chvíľu a za tým účelom použiť všetky dostupné prostriedky. Nechcem ho manipulatívne upratať, lebo som silnejšia a zatiaľ múdrejšia. Podstatná je pre mňa jeho budúcnosť, aby bol šťastný a nemusel riešiť v dospelosti toľko tráum prameniacich z detstva.

Žiadna prechádzka ružovou záhradou 

Hoci tu píšem „múdrosti“, ktoré som sa vďaka rodičovstvu naučila, nechcem mudrovať. Stále sa učím a pritom robím aj chyby. Moja rodičovská „dovolenka“ zďaleka nie je prechádzkou ružovou záhradou. Niekedy je plná pádov a bolesti.

Veď už len, keď si uvedomím, aké ťažké je pomáhať synčekovi stať sa sebaregulujúcim sa človiečikom. Ja som sa len začala učiť, ako regulovať svoje vlastné emócie a nie to ešte pomáhať dieťatku, ktorého mozog a emočný systém sa len vyvíja. 

Rodičovská „dovolenka“ je zároveň aj o spoznávaní sa, o navštívení svojich temných stránok, ale aj o uvedomení si svojej schopnosti zo seba vydolovať ten posledný kúsoček energie. O skúške vzťahu ani nehovorím, keďže to by bolo na dlhšie… Malá poznámka, hoci mám po svojom boku (občas skvelého a občas menej skvelého) manžela, v texte ho nespomínam, keďže manžel celý týždeň pracuje a po príchode z práce sa snaží, aspoň, keď je to možné, byť chvíľu so synčekom, aby mi úplne nešiblo. Takže všetky „rodičovské múdrosti“ získavam ja a postupne som sa mu ich snažím sprostredkovať. 

Skúsme sa zastaviť 

Rodičovstvo je veľmi komplexné. Je v ňom určite priestor pre intuíciu, to nepopieram. Avšak, nemyslím si, že stačí vychovávať tak, ako sme boli vychovávaní my. Ani naši rodičia, ani ich rodičia, nevlastnili rodičovský preukaz na výchovu detí. Ani my nič také nemáme, ale môžeme sa skúsiť občas zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a porozmýšľať, čo to vlastne tomu svojmu dieťatku teraz hovoríme.

Skúsme v sebe potupne vypínať náš „kričiaci a mudrujúci automat“, aby sme mohli začať reagovať zodpovedne, tak ako chceme a nie automaticky. Nebojme sa priznať si chybu a ospravedlniť sa. Možno aj my prispejeme k tomu, že časom bude na svete viac vyrovnanejších a šťastnejších ľudí.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...