Tvoja mama

…

Poručiteľka nezanechala žiaden majetok. Slovami babky, ktoré neraz opakovala, dala nám všetko. Pri tejto príležitosti som sa snažila spomenúť, ale márne, či mi niekedy povedala, že ma má rada. Len tak sama od seba. Slová, slová. Pripomienkoval by niekto. Nie sú až tak dôležité. Dôležité je predsa to, čo máme v srdci.

A predsa, keď stála zoči voči tej zdrvujúcej správe, že môjho otca – jej syna – už niet, že sa z nemocnice nikdy nevráti, opakovala vo svojom zúfalstve: “Už nikoho nemám, ja už nikoho nemám. Čo so mnou bude? Čo len so mnou bude?”

V tej chvíli bolo veľmi ťažké nechať predrať sa na svetlo sveta súcit. Súcit so ženou, ktorá ani nie pred dvomi rokmi pochovala muža a teraz prišla aj o jediného syna. Súcit so ženou, ktorá už jedno dieťa – dcéru – pochovala pred takmer dvadsiatimi rokmi.

Táto žena viac nemala muža, ostala bez detí.

Ale boli sme tam ešte my, deti jej detí. My sme boli nikto? Aj my sme predsa osireli, aj my sme sťažka prehĺtali, že už nemáme otca. Jej slová, hoci vyrieknuté v čistej beznádeji, ma zraňovali. Chcela som jej vložiť do úst inú vetu: “Už ste mi zostali len vy, moje vnučky, už nikoho iného okrem vás nemám.”

Chcela som byť zahrnutá do jej smútku. Aby ma objala. Objala ma však niekedy v živote?

…

Spomenula som si, ako babka pred rokmi ťažko prežívala, keď mi zomrel muž: „Čo len bude s tými deťmi, čo len s nimi bude?“ Najviac myslela na pravnúčatá. Takisto v útlom veku prišla o otca, vedela, aké je to vyrastať bez neho. Jej súcit a prejavená angažovanosť ma vtedy zaskočili. Že ho vôbec v sebe mala.

Tá istá žena, ktorá pomaly nevedela, kedy máme narodeniny, kedy má narodeniny jej vlastný syn, ktorá nám neotvorila dvere, keď sme jej na meniny prišli zagratulovať o hodinu neskôr, ako sme asi mali. Hoci bola niekde za oknom, neprijala nás. Nechala nás odísť. Ako vzduch. Táto tvrdá žena vedela byť aj citlivá a mäkká.

Nie však vtedy, keď nám zomrel otec.

„Čo len so mnou bude, čo len so mnou bude?“ striedavo sa nieslo z jej izby. Občas bolo ticho prerušované televíziou Lux.

Bolo akosi zbytočné uchádzať sa o túto spoluúčasť. A tak sa jej starý dom so starou dispozíciou, rozdelenou na prednú a zadnú časť, zmenil na dom, v ktorom sa smútilo oddelene. My a ona. Osve.

…

Prichádzali sme za babkou, aby sme ošetrili všetky iné jej potreby, okrem potreby trúchlenia, z ktorej nás slovom vyňala. Vynášala som von po nej misu, v záhrade som vracala a plakala – bola to posledná vec v živote, ktorú ma naučil otec pred smrťou. Ako manipulovať s prenosnou toaletou. Zdalo sa mi, že všetko odišlo tam, do sračiek, na dno latríny.

Podiel viny za to, čo sa stalo, som prisudzovala jej. Za to, ako si do posledného dňa, kým otec žil, rozkazovala zo svojej postele. Z tej postele, ktorú sme jej s otcom kúpili, keď zomrel dedko. Nechcela viac spať v tej istej posteli, ktorú s jedným a jediným mužom zdieľala viac ako šesťdesiat rokov. Zažiadalo sa jej vymeniť ju takmer na druhý deň.

Vtedy som s ňou mala súcit, neraz mi opakovala: “Ty vieš, ty už si to prežila.” Ona, ťahajúca na deväťdesiatku, sa ku mne priblížila – ja som bola vdovou po tridsiatke. Hoci som to prežívala inak – dala by som čokoľvek za to, aby som si do tej “našej” postele mohla ľahnúť, lenže som nemohla – rozumela som základnej veci. Toto je jej smútok. Ona ho prežíva takto. Ja som chcela spoločnú posteľ. Ona ju nechcela.

Krásni ľudia (rozlúčka s dedkom)

…

To, čo sme mali podobné v našom vdoveckom smútku, bola postava môjho otca. Ani jednu z nás neopustil. Keď sa mi zrútil dovtedajší život, použil množný čas: “To zvládneme.” Bol tam ako otec pre mňa. Keď ovdovela babka, bol tam ako syn pre svoju matku. Aj mne pomáhal zmontovať posteľ v novom byte, keď boli návody nad moje sily.

Babka však chcela viac. Chcela, aby pri jej novej posteli otec ostal. A on ostal. Dokonca nejaký čas spával aj na zemi vedľa nej, aby bol po ruke tri, štyri, päťkrát v noci, keď sa potrebovala o niekoho oprieť, kým došla na záchod na druhú stranu domu.

Odmietla urobiť akékoľvek ústupky, dať si novú posteľ do inej izby, ktorá by bola bližšie. Namiesto toho si presadila na stolček k posteli zvonček. Znelka z filmu Titanic sa rozliehala po celom starom dome so starou dispozíciou, hlavne, že k dispozícii bol on, jej syn.

Pod chvíľou sa nám aj zdalo, že sa to môže celé potopiť, že toho bolo na toho nášho otca veľa. Akoby na to nedbal. O dvanástej, keď zvonili Anjel Pána, nahlas sa modlil so svojou mamou, kým obed na stole chladol. Tak to vyžadoval jej “sokáš.”

…

Koľkokrát mi otec ani len nedovolil, aby som mu urobila kávu. Iba vyložil vnukov pred dom, keď som po nich nemohla ísť do školy sama. Málokedy mi odmietol pomoc. Ale musel zase utekať naspäť, lebo vraj babka bude zase odutá. Nechcelo sa mu počúvať, že ju doma necháva samu. Že zvonček zbytočne čaká na stolčeku. Nepoužiteľný.

Keď otec zomrel, namiesto súcitu som sa na babku hnevala. Za všetky kávy, ktoré som otcovi nemohla uvariť vtedy a za všetky, ktoré mu už nikdy neurobím. Hnevala som sa, že mi ho zobrala, že ho zobrala mojim deťom, nám všetkým. Že bola vo svojom smútku taká sebecká. Dokonca taká sebecká, že nás z neho neskôr úplne vynechala.

“Povedz mame, nech neplače vonku na dvore, čo povedia ľudia…” Čo si iní budú myslieť, ju zaujímalo azda viac, ako to, čo sme si mysleli my. A nám to bolo jedno.

Dokonca sme na dvore skákali a smiali sa, keď môj muž nabral odvahu ísť do kurníka zobrať sliepkam vajcia, pretože dovtedy to robil iba môj otec. Víťazoslávne zamával vajciami v rukách a my sme mu zatlieskali. Sliepky neprestali znášať ďalej len preto, že otec zomrel. Svet išiel ďalej, to len nám sa ten náš v tú chvíľu zastavil.

No neboli sme na to sami. Mohli sme spoločne plakať, mohli sme sa absurdne smiať. Iba babku sme do svojho smútku zahrnúť nevedeli. Možno nechceli. Mali sme za to, že sa z neho vylúčila sama.

…

Keď otec zomrel, babka nechcela viac nič. Ani spávať v tej posteli, či izbe. Nechcela byť ani v tom dome. O dva mesiace zomrela.

V dome smútku ležala veľmi maličká. Ona, ktorá celý život používala iba oznamovacie vety a rozkazovací spôsob. Ona, ktorá tak často odúvala peru, aby dala najavo, že vie vytrvať v hneve dlho, hoci aj celé roky. Vyzerala, akoby konečne to celoživotné napätie z tváre niekam odišlo. Vyzerala dokonca, akoby sa usmievala. Nahlas som sa rozplakala.

Otec

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...