Život v zahraničí. Pre niekoho sen a vízia úspešného života, pre iného strata rodiny a zázemia. Zuzana Palovic túto tému ovláda výborne. Ako štvorročná s rodinou emigrovala do Kanady.
Osamelé začiatky, ale aj štúdium migrácie mladých, ktorá je pre mnohé slovenské rodiny aktuálnou témou, či návrat k slovenským koreňom. O svojich skúsenostiach nám porozprávala autorka kníh Veľký návrat či Slovensko: Legenda lipy.
Od detstva žijete v zahraničí. Máte nejaké spomienky na Slovensko?
Moje spomienky na Slovensko sú – domov, mier, rodina. Život v kruhu spoločenstva. Napríklad, keď som ako malé dieťa šla z jednej milovanej náruče do druhej, od starej mamy, k starému otcovi až k prastarej mame.
Ešte ako dieťa ste spoločne s rodičmi emigrovali do Kanady. Aký je život Slovákov v neznámej krajine?
Keď sme ako rodina emigrovali do Kanady, bol to pre mňa veľký šok. Dodnes si živo spomínam na tú obrovskú zmenu. Na Slovensku som bola zvyknutá, že som obklopená rodinou a ľuďmi, ktorí sa o mňa starali.
Nikdy som sa necítila tak osamelo, ako keď sme pristáli v Kanade. Nebol tam nikto, kto by nás vyzdvihol z letiska, nikto, koho by sme poznali.
Mali ste kontakt aj s komunitou Slovákov?
Áno, česká a slovenská komunita, čiže diaspóra, je v zahraničí dobre prepojená. Rodiny, ktoré nedávno emigrovali, sa navzájom často stretávajú, ich deti sa spolu hrajú.
Tí, ktorí prišli skôr, podobne ako to bolo po roku 1968, ponúkajú nováčikom svoju podporu a know-how. Deti prisťahovalcov, ktoré sú vychovávané v USA či v Kanade, sú zvyčajne dobre integrované, vzťahy sú rozvetvené, stretávajú sa v rámci československých komunít.
Ako dospelá ste žili ste vo viacerých krajinách, medzi inými v Spojených štátoch, Južnej Kórei či v Holandsku. Ktorú z nich by ste označili za svoj domov?
Mám veľké šťastie, že som mohla žiť, pracovať a študovať v deviatich rôznych krajinách na štyroch kontinentoch. Zo sveta som toho videla naozaj veľa a veľmi ma to obohatilo.
Som lepší človek, aj vďaka týmto skúsenostiam som otvorenejšia, tolerantnejšia, zároveň aj náročnejšia.
Napríklad chápem, že realita nie je čiernobiela, že spolu môže existovať mnoho perspektív, že existuje viac ako jeden spôsob, ako môžeme niečo urobiť. Či už ide o lekársky zákrok, prípravu jedla, rozdielne kultúry a spoločnosti – veci sa robia rôzne.
O Slovensku píšem z lásky
Skúste porovnať život v zahraničí so životom na Slovensku.
Slovensko je veľmi tradičná krajina, vážime si hodnoty ako rodina, príroda a viera. Existuje tu akýsi kolektívny prístup k životu, ľudia si skutočne cenia sociálnu rovnosť, držia sa určitého životného rytmu. To súvisí s našou históriou.
Ešte pred nástupom socializmu boli Slováci prevažne agrárni, pracovali spolu, žili z toho, čo im dala zem. Naša spoločnosť sa začala industrializovať koncom 60. rokov, takže tie spomienky sú stále čerstvé, máme ich v génoch.
Angloamerické spoločnosti ako Kanada, USA či Anglicko majú k životu veľmi odlišný prístup. Cenia si modernosť, individualizmus. Napríklad veria, že život je taký, aký si ho spravíte.
Nemusíte opakovať chyby svojich rodičov, môžete si vytvoriť vlastný osud. Majú veľmi aktívny prístup, ktorý tiež oceňujem.
O Slovensku veľmi rada aj píšete. Prečo ste si vybrali práve túto tému?
Z LÁSKY k Slovensku. A tiež preto, lebo som sa chcela podeliť o príbeh tejto krajiny so svetom. Z tohto dôvodu vznikla aj Global Slovakia NGO/OZ.
Ja aj Gabriela Bereghazyva (spoluautorka) sme cítili, že táto krajina má mnoho čo ponúknuť. A to aj z hľadiska histórie a prechodov, ktorými sme v 20. storočí prešli.
Slovensko za menej ako 100 rokov vyskúšalo 6 rôznych režimov a systémových zmien, čo je naozaj pozoruhodné!
V súčasnosti sú na trhu dve knihy. Slovensko: Legenda lipy, ktorú som napísala spoločne s Dr. Gabrielou Bereghazyovou, s ktorou sme sa stretli na štúdiu v Londýne.
Kniha Veľký návrat vychádza z môjho doktorandského výskumu o slovenských navrátilcoch.
Sú to veľmi odlišné knihy, nielen v štýle, ale aj v žánri. Verím však, že sú rovnako inšpirujúce a oslavujú to najlepšie zo Slovenska.
Akej téme sa venujete v knihe Slovensko: Legenda lipy?
Slovensko: Legenda lipy je národný príbeh alebo národná rozprávka, ktorá je rozprávaná cez lipový strom a list v tvare srdca.
Je to 200- stranová kniha plná krásnych ilustrácií a fotografií, kde vysvetľujem, prečo sa symbol lipy dostal do našich pasov, na občianske preukazy, štátne ministerstvá, historické pamiatky, dokonca aj na národnú pečať.
Lipa je národný strom Slovákov, ale aj posvätný strom Slovanov.
V knihe Veľký návrat sa venujete otázke, ktorá je v súčasnosti veľmi citlivá, a to odchodu mladých do zahraničia. Zároveň zachytávate osudy tých, ktorí sa rozhodli vrátiť späť.
Veľký návrat skúma cestu Slovenska v 21. storočí. Na 300 stranách ponúkam čitateľom 58 portrétov Slovákov, ktoré vytvorila talentovaná fotografka Zuzana Burdanová.
Rôzni ľudia sa tu podelili o svoje skúsenosti zo života v zahraničí, ale aj tie, ktoré získali po návrate domov. Táto kniha dokumentuje, ako sa Slovensko mení aj vďaka mladým ľuďom, ktorí cestujú a poznávajú svet.
Prečo sa toľko mladých ľudí rozhodne opustiť svoje korene a začať nový život v zahraničí?
Myslím, že ako odborník na migráciu mám k tejto téme čo povedať. Mala som tú česť dokončiť doktorát PhD v Spojenom kráľovstve, kde som študovala tento fenomén extenzívne.
Moja akademická práca skúmala, prečo Slováci odchádzajú do zahraničia, aj prečo sa z neho vracajú. Faktorov, ktoré tlačia na našich mladých ľudí, aby odišli, je množstvo.
Či už je to prístup k pracovným podmienkam a peniazom, túžba naučiť sa nový jazyk, nadobudnúť vzdelanie, profesionálne rásť, alebo získať medzinárodnú angažovanosť a priateľov.
Sme prvá generácia, ktorá „môže“
Takže oproti minulosti už nejde len o túžbu zarobiť?
Dnešné migračné trendy vidím vždy v súvislosti s minulosťou. Naša generácia je v mnohých ohľadoch prvou generáciou, ktorá „môže“ ísť do zahraničia.
Naši rodičia a starí rodičia mali zakázané cestovať, či už kvôli železnej opone alebo studenej vojne.
Ktorý príbeh v knihe Veľký návrat vás zaujal najviac?
Mňa osobne inšpirovali všetci ľudia, s ktorými som na knihe spolupracovala, a stali sa mojimi osobnými guru. Aj vďaka nim som sa naučila veľa o živote na Slovensku.
O zápasoch, ktorým čelia ľudia, ale aj o tom, ako ich prekonať, ak sa na pozrieme inak, skúsime inovovať. Ľudí vo Veľkom Návrate poháňali vyššie ciele.
Mnohí mohli mať v zahraničí ľahší život, mohli zarábať viac peňazí. Rozhodli sa vrátiť preto, lebo chceli niečo priniesť Slovensku. Chceli pomôcť tejto krajine rásť.
Aký je teda dôvod, prečo sa Slováci zo zahraničia vracajú domov?
Niektorí sa vracajú aj z profesionálnych dôvod, prevažujú však tie emocionálne. Veľakrát chcú byť len bližšie k svojej rodine.
Chcú hovoriť po slovensky a dať svojim deťom podobné detstvo ako mali oni, aby boli obklopené rodinou, kde sú tety, strýkovia, bratranci a starí rodičia.
Jedou nohou zostávam na Slovensku
Aké skúsenosti si Slováci najčastejšie prinášajú zo zahraničia?
Slovensko bolo 40 rokov odrezané od zvyšku sveta. To spôsobilo veľké medzery v zručnostiach a vedomostiach, keď sa režim zrútil.
Mnohí Slováci teda odchádzajú do zahraničia, aby sa naučili medzinárodné jazyky ako angličtina, aby zlepšili svoje obchodné, servisné a marketingové znalosti.
To sú odvetvia, ktoré za komunizmu neexistovali. Takže to dáva zmysel – ísť do zahraničia a učiť sa od najlepších.
Pred časom som čítala rozhovor s českým novinárom, ktorý skúsil žiť na Slovensku. Veľmi kriticky zhodnotil nielen našu mentalitu, ale napríklad aj problémy s byrokraciou. Aké skúsenosti majú ľudia, ktorých ste vo svojej knihe oslovili?
Myslím, že všetci boli pripravení na to, že vrátiť sa domov bude výzva. Rovnako ako to bolo, keď odišli zo Slovenska, a začali žiť v zahraničí. Každá migrácia, či už ide o odchod alebo návrat, prináša prekážky a ťažkosti.
Štatistika migrácie však ukazuje, že keď ľudia začnú vychovávať svoje deti v zahraničí, je veľmi nepravdepodobné, že ich potom vykorenia a vrátia na Slovensko. To sa deje len za veľmi výnimočných okolností.
Čo znamená Slovensko pre vás? Viete si predstaviť usadiť sa v krajine, z ktorej vaši rodičia kedysi odišli?
Slovensko pre mňa znamená korene. Je to krajina, kde som sa narodila, a krajina, ktorou sa nechávam najviac inšpirovať. Žijem tu už niekoľko rokov, mám však rada rovnováhu.
Jednou nohou som tu a jednou preč. Týmto spôsobom som vždy spojená s mojou vlastnou krajinou, a zároveň so svetom.
(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Malé prsia sú pri dojčení skôr výhrou
7 znakov, že si dobrý rodič – očami psychológa
Ako zavariť lečo
Je jedno, koľko času trávime s deťmi?
Rajčinová polievka na 5 spôsobov
Diktáty pre tretiakov
