A odpusť mi…

Nie žeby sme sa nikdy nepovadili. Nemáme na všetko rovnaký meter a rovnaký názor. Teda, ak hovoríme o veciach podstatných, ale niekedy stačí, keď mne pretečie ten tajne skrytý pohár, ktorému ešte nadstavím papierovou servítkou okraj. Blbosť, no čo už.

Niekedy na to stačí len to, že mám svoje dni. A niekedy to, že ty zareaguješ na deti inak, ako sme sa dohodli alebo inak, ako si ja predstavujem, že je zakotvené v našej nepísanej dohode, ktorú tak málokedy porušíme. A najviac sa ma dotýka a štve, keď sa snažíš vraj pomenovať moje pocity, ako ich ty vidíš zvonku.

Nenávidím a zlostím sa, keď mi povieš, že som urazená. No fakt! Urazená! Ešte aj teraz vo mne vrie. Nepýtaš sa, ako sa cítim práve a – šup! Takto vyzeráš, žena moja! Toto ma dokáže rozhodiť. Keď ma prestaneš počúvať. Keď ma prestaneš vnímať. Keď sa prestaneš pýtať. Keď sa ma prestaneš dotýkať nehou rukami aj srdcom. Keď len konštatuješ stav podľa svojho zdania, rácia a nálady.

Mám hrču v krku. Sme k sebe tak slušní a pritom nevieme prestať ani jeden s nekončiacou obhajobou. Zabúdame, že už picháme slovíčkami a vetami. „Ty si myslíš, no jasné…! „Mohla by si si všimnúť, že nemáš pravdu a zavádzaš…“. Už nehovoríme „cítim“, „myslím si“, „všimla som si“, „bolo by pre mňa milé od teba“. Už je len paľba. V bona fide. Vo svätej pravde. A v ešte svätejšej spravodlivosti, však? Občas tresneš po posteli ty, občas ja. A občas sa zbalím ja, niekedy si rýchlejší ty. Aspoň za roh, minimálne na balkón.