Nechajme bokom všetky vtipy a duchaplné výroky na adresu žiarlivých ľudí. Je v nich neraz kus sadizmu. Týmto ľuďom treba radšej pomôcť, a nie smiať sa z nich – iba že by ich dobrácky úsmev či smiech „nakazil“, a zasmiali by sa aj oni. Lebo keby mali trocha zmyslu pre humor, ušetrili by si mnoho zbytočného trápenia. Kto chce žiarlivcovi naozaj pomôcť, musí v prvom rade spoznať podstatu a pôvod jeho neresti.
Spomeňme najprv žiarlivosť, ktorá vyrastá z koreňov závisti. Bujnie najmä v takých prostrediach, kde vládne konkurencia v úsilí o priazeň sveta. Tých najúspešnejších ostatní priam prenasledujú žiarlivosťou – ktorá nadobúda obludné rozmery najmä u tých, ktorí sú presvedčení o svojich spektakulárnych schopnostiach, ale sú vraj „obeťou intríg ctižiadostivcov, ktorí ich nikdy nepripustia k slovu“.
Kolbišťom tohto druhu ctižiadosti sú divadlá, školy, rozhlas, televízia a umenie vôbec. Dobrý posudok, odmena, úspech u verejnosti je pre mnohých príčinou neskrotnej žiarlivosti, resp. závisti alebo zmesi oboch týchto odporných nehanebností.
Žiarlivosť má priam domovské právo v manželstve, či partnerskom vzťahu vôbec. Nemáme pri tom na mysli istú ostražitosť – veď všetko vzácne treba chrániť. Zaujímavé, že jej obdobu nachádzame aj v živočíšnej ríši.
Kde sa však ochrana lásky mení na opevnenú „maginotovu líniu“ okolo partnera, začína sa stav obliehania. Alebo inak. Ostražitosť je ako štipka soli na zachovanie chuti lásky. Žiarlivosť všetko presolí.
Správna ostražitosť musí mať však i charakter veľkorysosti v mene zásady: „Viem, koho mám: vie, čo smie“. Bez vzájomnej dôvery láska vädne a hynie.
O „opodstatnenej“ žiarlivosti možno hovoriť tam, kde partner dokázateľne sporadicky alebo i dhlodobo narúša vernosť. Tu si „klamaný“ partner musí položiť niekoľko vážnych otázok: či partnera nezanedbáva, či ho stereotyp života nevedie k citovej ľahostajnosti, nude, či ho tým priam nepredurčuje k vlažnúcemu vzťahu, či ho neráňajú časté konflikty, eroticko-sexuálna frustrácia atď. Ak by takéto spytovanie svedomia zanedbal a začal by partnera iba špehovať, prenasledovať, kuť plány na pomstu a „láskou“ ho priam hrdúsiť, môže ho navždy stratiť.
Podstatne odlišný je prípad žiarlivosti neurotickej. Žiarliaci v tomto prípade vlastne nemusí mať ani objektívny dôvod k výčitke alebo výbuchu zlosti, lebo príčinou žiarlivosti nie je správanie partnera, ale jeho vlastná narušená psychika – v detstve, puberte alebo ešte v lone matky – „neželané deti“!! Týchto žiarlivcov oberie o istotu hocijaká maličkosť, ba i jej zdanie – lebo zneistenie nepochádza zvonka, ale z jeho vlastného frustrovaného vnútra.
Partner, ktorý je predmetom žiarlivosti, musí si byť vedomý, že nepoctivá hra je vždy krátka, lebo jestvuje čosi také ako telepatické citové spojenie manželskej dvojice. Klamárovi sa azda podarí partnera načas podvádzať, ale seba nikdy neoklame. Každé odchýlenie od čistého vzťahu monitoruje jeho svedomie, či sa to ten druhý dozvie alebo nie.
Neuveriteľný príbeh, ktorý zaznamenala istá žena:
„Svoju žiarlivosť som si uvedomovala veľmi bolestne a jasne ako objektívnu skutočnosť… ochorela som na žiarlivosť, ktorú vo mne systematicky budoval predchádzajúci manžel, aby si tak „upevnil“ istotu, že mu budem navždy patriť.
Každá žena mala v jeho očiach väčšiu hodnotu ako ja – či bola škaredšia alebo krajšia, hlúpejšia alebo múdrejšia, staršia alebo mladšia. Žiarlila som na každú ženu, lebo dostávali od neho lásku, pozornosť a obdiv, a ja nie. A strašne mi to chýbalo.
Nedokázala som žiť v takomto vzťahu a nesmierne som trpela. Postupne som strácala zdravé sebavedomie. Cítila som, že už nikdy nebudem schopná žiť s nejakým mužom, ale ani bez neho. Ale cítila som i to, že môj problém môže vyriešiť iba Boh.
Každé tri dni dochádzalo k hádkam a ventilovaniu môjho silného psychického napätia a nesmierneho utrpenia. Keďže sme neboli sobášení v kostole, rozhodla som sa opustiť manžela, hoci sme mali spoločné dieťa. Do druhého manželstva som si ako výbavu priniesla neistotu a nedôveru a výbuchy zlosti každé tri dni.
Navyše som si z predchádzajúceho manželstva priniesla zhoršenú pamäť, neschopnosť sústrediť sa pri rozhovore a depresívne stavy. Manžel na to reagoval vrúcnou láskou, objatím, ktoré trvalo i celé hodiny, kým som opäť nenadobudla istotu, že ma skutočne miluje a chce so mnou žiť.
Bol schopný vzdať sa rodinných a priateľských vzťahov, ba i uplatnenia sa na pracovisku, len aby som sa nebála, že stratím jeho lásku. To prebúdzalo a prehlbovalo vo mne dôveru, že som milovaná, i pocit vlastnej hodnoty. A to ma liečilo. Čas medzi jednotlivými výbuchmi sa predlžoval a ich počet sa zmenšoval.
Manželove postoje ku mne ma posilňovali v hľadaní Boha a nás oboch v túžbe žiť len pre Neho. Čím vrúcnejší bol vzťah manžela k Bohu, tým väčšmi ochabovala moja žiarlivosť.
V prvých rokoch sa ma zmocňovala žiarlivosť, len čo sa vzdialil na niekoľko hodín. Po desiatich rokoch manželstva bolo všetko preč. Mohol odísť aj na mesiac. V kruhu veriacich sme si našli nových priateľov. Inšpirovali nás a obohacovali, náš vzťah sa však nenarušil.
Dnes sa cítim psychicky zdravá, čoho dôkazom je, že k našim šiestim deťom sme boli schopní prijať postupne ešte štyri z detského domova. Moje manželstvo po 20 rokoch hodnotím ako šťastné a citovo svieže, za čo vďačíme v prvom rade Pánu Bohu!“
Tento príklad je prihrdinský, aby ho mohli všetci nasledovať. Ukazuje však, že riešenie sa nachádza zrejme iba v tomto smere.
(8 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov
Piata choroba
Testy na prijímačky na 8-ročné gymnáziá
11 dychových cvičení pre deti
9 vecí, ktoré by ste mali vedieť o novorodeniatku
Zápis do škôlky - kedy a ako sa podáva prihláška
