Deliť sa

Dnes ráno som sa zobudila prvá. Nestáva sa to často, ešte menej to, aby mi nabehli súvislosti.

Ach, áno.. zaspala som s drobcom… unavená zo slovnej prestrelky medzi deťmi aj náročným večerom. Ani sa mi nechcelo vyliezsť von. Očakávala som pohromu v kuchyni a všade, lebo veď – mama zaspala.

Každý chvíľku ťahá pílku

Len – vstať som predsa len musela. A výbuch nebol nikde zaznamenaný. Dokonca som našla umytú dlážku v kuchyni, čo teda nebýva zvykom len tak. Ale ja som včera o nej nikomu ani nepípla…?

Skôr, než som sa stihla opýtať, koho to tak mimoriadne osvietilo, všimla som si, ako sa môj zákonitý manžel usmieva tým svojim tajnostkárskym, tichým úsmevom popri natieraní hory krajcov na raňajky. Svitlo mi.

Nevedela som, či ho skôr vyobjímať, alebo sa začať hanbiť. Za to, že túto moju jasnú – teda podľa tradičného delenia – parketu,  vzal na seba včera večer on.

Padlo mi to však neskutočne dobre. Rovnako, ako si stále pomáhame niesť navzájom to, čo nás tlačí. A nie je toho málo.

Tisíc dôvodov

Keď komunikácia zlyháva  napriek všetkým poučkám – medzi nami a deťmi, medzi nami a našimi rodičmi, medzi nami a priateľmi, ba aj, keď to škrípe medzi nami dvoma. Niekedy sa to proste tak vyvŕbi, že je jednému ťažko, slová nejdú tak ako majú – a ten druhý mu v láskavom porozumení nechá čas na temnú, čiernu hodinku ticha či spánku a vezme opraty. 

Keď nás náhly záťah v práci či doma jednoducho zloží. Naučiť sa prijať toho druhého takého, aký je aj vtedy, keď je očakávaný príjemný večer vo dvojici a miesto toho (samozrejme, zákon schválnosti káže, že deti v ten deň sú vzorne v posteli a odpiľujú do rána bieleho) nájde v spálni Šípkovú Ruženku, ktorú nezobudí ani sto bozkov. A…?

Keď stojím pred zadaním, ktoré jednoducho neviem naplniť alebo som mimo normálneho rozpoloženia a je toho na mňa moc. Nevládzem ani vyťukať SOS. Vtom sa vynoríš a prevezmeš štafetu, bez vysvetľovania a ťaháš boj za mňa. 

Keď si neviem rady a ty to vieš. Vieš to, čo ja neviem. A ja viem, že keď ja neviem, a ty to vieš, že môžem prísť a budem to vedieť aj ja. Lebo ťa mám tu pri sebe. Lebo robíme veci spoločne. Delíme sa o to, čo v sebe máme, čo dokážeme, čo sme sa naučili, k čomu sme dozreli, v čom nás život oťukal.