Kým pre mňa si?

Stála som pred vlastnými dverami ako zmok. Zničená, unavená, nevyspatá. No nie ja. Pred sebou obrovskú tašku s nákupom. A stále som si to premietala, čo sa vlastne stalo a čo ma znovu ťahalo domov.

Denné testy

Ono stačilo tak málo. Bacily. Rovná sa nevyspanie. Dieťa funguje ako na baterky, rozdiel len v tom, či sa smeje alebo kvíka. Mama sa nemôže ani veľmi smiať ani kvíkať. Mama má/musí/vie ľúbiť, to znamená, má sa správať primerane, zodpovedne, usmievavo, s nadhľadom. Len žiadne extrémy, ok?

No dobre, však hej. Ale do toho prišli testy ľahko výbušných zmesí. Testovacie zariadenie: puberťák jedna, puberťák dva a puberťák tri. Na to už kapacity psychologické nestačili. Ani tajné zásoby trpezlivosti. A tak som sa za seba hanbila.

Človek sa niekedy cíti tak, že pod psa je celkom luxus. Čo s tým, keď má všetkých a všetkého plné zuby? A seba najviac? Chodila som po svete a možno som vyzerala rovnako ako môj mobil, keď už volá o pomoc a zastrčenie do siete. Bez šťavy, na pokraji. Ani čokoláda nefungovala.

Usmial sa na mňa a dal mi voľno. Uspal moje baterkové dieťa aj bez dojčenia, kým som sa vrátila a hovorí, že ešte mám voľno. Pohladil ma. Rozumel mi. Zariadil obed, umravnil P1,P2 a P3. Povešal prádlo. Dal mi kľúče od auta a kreditku.  Povedal, že som krásne učesaná. Neklamal, toľko ho už poznám. A bozk.  Ozajstný, nie bianco forma. To už bolo viac ako pre psa. Tak som sa cítila lepšie.

… životná výhra…

A teraz som stála pred dverami s tou taškou s nákupom. A pred tými dverami, ruky plné a srdce tak zvláštne duté, nesvoje, mi to došlo.