Poď mi to prosím vysvetliť

Vedieť, že to pôjde

Bez istoty, že sa nám podarí preskákať svoju kalúžku sĺz a smútku spolu, by nebolo o čom a nebola by chuť začínať tie mierové posedenia. Aké je úžasné vedieť, že si v prípade môjho rozladenia ty ten rytier bez bázne a hany, ktorý obstojí!

Učíme sa to znovu v každej paseke: povedz mi, ako si to myslela. Čo si cítila? Takto som to pochopil správne? Nie, nepochopil. Tak ešte raz: naštvala si sa a kričala preto, lebo deti po x-tý raz neupratali hry a preto si im ich zatrhla na mesiac? Nie, toto nebolo o tom. To bolo o tom, že ma vytočilo nerešpektovanie dohôd niekoľkokrát pripomenutých pokojne… nielen dnes. Že na to doplatila krabica s hrami, sorry. Dodržala som len slovo, ktoré som dala, napriek protestným petíciám jednotlivcov aj kolektívu. A štve ma, že sa ich zastávaš, že mesiac je veľa a že sú to deti. Teba nezlostí, keď si robia, čo chcú a pravidlá hry/chodu našej rodiny majú na háku?

Hodina… dve… nejako som si všimla, že som prestala kričať. Teda, byť rozčúlená, podľa mňa. Prestali mi tiecť slzy a nesmrkám nosom do seba. A už sa vládzeme na seba pozerať. Nie som jedovitá a ironická. A ty mi nevraciaš smeče späť s racionálnymi poznámkami, ktoré tak pichajú. Dokonca som zistila, že som schopná priniesť ti pohár s vodou na pitie a prisunúť si stoličku bližšie. A netvárim sa už ako neprístupný nezávislý ostrov. Práve som sa dozvedela po toľkom čase rozprávania, ako ti vadí, že naše deti si z nás robia zvukovú kulisu bez rešpektu. Začnem sa smiať a zas mi tečú slzy…