Už nehcel chodiť domov, kde ho čakala vždy nespokojná „fúria“

 

Táňa a Aďo. Sme spolu 16 rokov.

Cesta k harmónii vedie cez kopec dis-harómií. Harmónia bez dis-hármónie je buď naoko, alebo na úkor niekoho. Preto neverím na harmóniu po svadbe. Verím na postupné objavovanie harmónie – od malých až po veľké veci.

Keď som bola slobodná, mladá, ,,nevedomá”…, myslela som si, že vydať sa znamená, že už je všetko definitívne, jasné, nemenné.

Keď som vtedy stretla pár, ktorý už mal za sebou 10 rokov spoločnej cesty, mala som pocit, že keď ja raz budem niekde tu, asi už budem všetko vedieť a dokonca sa už asi aj budem nudiť…?

Dnes, po spoločne prežitých 16 – tich rokoch musím povedať, že stále toho viem iba málo, o nude nemôže byť ani reči.

Pár rokov sme spoločne plávali a vystačil nám pocity, že sa máme radi,

že máme spoločnú dcéru, že vytvárame spoločne nové hodnoty a že sa vzájomne priťahujeme a máme stále jeden pre druhého viac pozitív ako negatív. Ale nesnažili sme sa viac spoznávať. Postupne sme sa  jeden od druhého vzďaľovali.

Často sme sa hádali kvôli iným vzájomným očakávaniam. Málo sme komunikovali, spoločnosť nám nepretržite robil televízor a jediný čas, kedy sme sa v podstate počuli a čosi sa o sebe dozvedeli, boli návštevy našich priateľov.

Neoceňovali sme sa…

Mojimi opakujúcimi sa chybami boli neustále tlaky na môjho partnera, v horlivej snahe v čo najkratšom čase dosiahnuť  ,,naše”,  alebo skôr moje vytýčené ciele (rekonštrukcia domu). Neustále som ho tlačila bez dostatočného oceňovania a povzbudzovania.

Namiesto toho som často kritizovala,

že to robí pomaly, že sa nestíha, atď… . Zákonite to muselo niekam dospieť a zrejme nie tam, kam som očakávala ja. Dom sa dokončil, môj nástup do novej práce a pozornosť takmer z 90% sústredená všade inde okrem môjho partnera.

Kvôli domu môj Aďo prerušil svoj biznis a aj oň takpovediac prišiel a bol doma. Po nasťahovaní sa do nového domu sa staral o deti, varil, dokončoval,… páčilo sa mi to, ale asi som to nedávala dosť najavo a jemu to určite nestačilo.

Aďo nastúpil do novej práce a tam stretol inú ženu,

ktorá bola ochotná dať mu všetko, čo som mu ja nedávala. Netušila som vtedy, ako sa mám o vzťah, partnera a lásku starať… Prežívala som len neuveriteľné sklamanie, urazenosť, ohrdnutie, smútok, bolesť a hnev na môjho partnera. Veď ja som predsa všetko robila pre nás, pre naše deti, aby nám bolo lepšie, aby sme mali dostatok prostriedkov, aby …a nejak som pozabudla postarať sa, aby môj manžel mal to, čo potrebuje.

Nevedela som si s tým rady a veľmi ťažko sa v tom čase žilo. Takmer sme sa rozviedli.

Dodnes nevim, čo v tom čase rozhodlo, ale môj Aďo sa nakoniec ku mne vrátil…

V nasledujúcich rokoch sme začali tráviť dosť času sami dvaja a to bolo fajn, zbližovali sme sa.  Ale ja som sa stále snažila nájsť odpovede, prečo sa to stalo, čo som robila zle, samozrejme som ani pri jednej hádke nevynechala možnosť pripomenúť mu, ako mi ublížil. Napriek tomu to nejak šlo…

Potom prišlo obdobie mnohých zmien,

jednak sme obaja začali podnikať, jednak sa nám narodili 2 ďalšie dcérky a toto bolo pre náš vzťah mimoriadne náročné. Naša práca si vyžadovala maximálne úsilie, ale potrebovali nás aj naše deti. Venovala som sa deťom, práci a dookola a od môjho manžela som očakávala, že bude robiť to isté, že sa bude ponáhľať z práce, aby mi mohol pomáhať s našimi malými deťmi, lebo skutočne to bolo veľmi náročné. Bol to jeden chaos…

Už nehcel chodiť domov, kde ho čakala vždy nespokojná „fúria“

 

Manželská poradňa. Navštívili sme párového terapeuta.

Boli sme odlúčení a Aďo prišiel s nápadom skúsiť navštíviť manželskú poradňu  Kamila Bartka. Najskôr som nechcela, veď ja predsa nerobím nič zle, ja predsa nechybím, veď to ty máš problém, tak si ho rieš…

Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť a dnes nechápem, ako som tak dlho mohla žiť tak zaslepená…, nevidieť, nevedieť, nepočuť, neriešiť, nechcieť,…

Divím sa, s odstupom času, ako je vôbec možné, že sme ešte spolu… Je až neuveriteľné, aké to bolo pre nás obidvoch náročné, ako sme si nevedeli pomôcť, ale prešli sme cez to, prežili a dnes som nesmierne šťastná…

Ďakujem Aďovi, že to vydržal so mnou, lebo keď si seba v niektorých situáciách predstavím, ja sama by som už so sebou dávno nevydržala…, On áno … 🙂

Ďakujeme Kamilovi. Každý pár by mal mať svojho konzultanta.

,,Ďakujem Ti láska moja” a ďakujem Kamilovi, ktorý nám vďaka svojej vytrvalosti a vynikajúcim odborným aj ľudským zručnostiam  pomohol nájsť cestu k sebe… Veľmi nám pomáha stále a dokonca sme toho názoru, že každý pár by mal mať svojho ,,konzultanta”, lebo je mnoho vecí, ktoré sa udejú a predsa sme všetci ,,egoisti” ako aj Kamil hovorí a málokedy sa dokážeme odosobniť. Kamil nám pomáha nachádzať ,,vtáčiu” perspektívu, nehľadať subjektívnu pravdu či spravodlivosť, ale skôr pochopenie a prijatie názoru či akceptáciu jedinečnosti toho druhého a jeho vnímania sveta…

Naša učebnica

Rovnako nám pomáha naša ,,učebnica” – ,,Moje túžby, tvoje túžby”(Willard, Harley), lebo tam sa nachádzame a koľko krát v čase čítame aj rovnakú vetu, vždy tam nájdeme opäť čosi nové… Je to jedinečná kniha a možno práve toto by sa malo učiť na školách, už v detstve,  lebo pre život je veľmi podstatné vedieť, ako vytvoriť ,,harmonický” vzťah.