Rodičovskú si „užívam“ na plné obrátky už 5 rokov a tak aj pre mňa bol prvý prázdninový deň úľavou – znamená to vyraziť na celodenné cestovanie krížom cez republiku s mojimi 2 rozkošnými deťmi.
Napriek tomu, že sú milé, slušné, múdre, učenlivé, šikovné, poslušné a ďalšie originálne pozitívne superlatívy :), občas ich mám plné zuby a pre pokoj v rodine si od nich potrebujem oddýchnuť. Som presvedčená, že ony od rodičov rovnako, aj keď to nedávajú najavo.
Obe babky ešte pracujú, ale moja mama je učiteľka, takže jej sa prázdniny týkajú a keďže nás od seba delí zopár stoviek kilometrov, teší sa na každé stretnutie s vnúčatami. Naše 2 a 5 ročné deti už zvládajú pobyt u babky aj bez nás, rodičov.
Babku si počas roka pripomíname na fotkách,
aby ju mali v obraze a po telefóne, takže aj keď ju dlho nevidia, nie je im cudzia. My bývame v meste, v typickom paneláku na betónovom sídlisku. Babka býva na dedine, kde sa ani líšky neunúvajú dať dobrú noc. Dom so záhradkou, psom, mačkou, zajacmi, poblíž lesa.
Odovzdám jej kopec vecí, deti a pokyny, čo a ako s nimi
Väčšinou sa k nej privlečiem s plným ruksakom prepotrebných vecí od liekov, mastičiek, plienok, oblečenia a obuvi všetkého druhu, pokynmi čo a ako s deťmi, fotodokumentačnou technikou – až ma prehýba v páse a teším sa, že späť pocestujem sama a naľahko.
Doma sa konečne môžem uvoľniť,
nemusím myslieť, čo všetko treba zabezpečiť pre plnohodnotný chod domácnosti a dvoch detí a s mužom si užívame 2 medové týždne. Ako sme sa najprv zastrájali, čo všetko bez detí doma a v práci zvládneme, tak po 2 týždňoch konštatujeme, že sme neurobili vôbec nič, ale aspoň sme si fantasticky oddýchli.
Deťom netelefonujeme,
veď na čo sa im zbytočne pripomínať a rušiť ich v nových dobrodružstvách? V polovici ich pobytu sme im poslali pohľadnice, každému zvlášť, aby sa nehádali o jednu. Babka nám pravidelne vyvoláva a podrobne informuje o aktivitách a výrokoch našich detí, a zvláda to s nimi skvele.
Blíži sa koniec oddychu a ja doma narýchlo aspoň akože poupratujem, beriem na plecia ruksak a vydávam sa na cestu pre deti. Akosi tie 2 týždne rýchlo ubehli a mne sa ani nechce, aby skončili.
Čím som bližšie k cieľu, tým viac sa na deti teším.
Hneď z príchodu si vypočujem na privítanie od staršieho hrdinské konštatovanie, koľkokrát si rozbil koleno, ako si rozbil nos a ako ho to už nebolí.
Mladšia sa ma rozčarovane pýta: „Ty si naša mamička?“ a synovec smutne pozerá, prečo neprišla aj jeho mamina. Po búrlivom privítaní z pliec zhadzujem ruksak a už vopred sa desím, že ma bude cestou domov pod ťarchou lámať v páse.
Mama mi hneď ukazuje RTG snímku rozbitého nosa – všetko je v poriadku, len ešte celkom nezmizla nazelenavá modrina. Aj koleno je už v poriadku, na ružovej jazve sú ešte pozostatky chrasty. Darmo, športu doma holdujeme viac pred TV než vonku a na deťoch to akosi nápadne vidno.
Inak sa neudialo nič výnimočné,
deti sú opálené od slniečka, vybehané, vyspané, obohatené o množstvo nových zážitkov. Recitujú nové veršíky, spievajú nové piesne, zjedia úplne všetko, čo babka nachystá (až vyvaľujem oči), zase sa naučili užitočné spôsoby na ceste k samostatnosti a zase neuveriteľne narástli, kým som ich nevidela.
Ja už dávno nezisťujem podrobnosti, ako ich moja mama čo naučila. Rýchlo som pochopila, že vnúčatá nie sú deti a výchovné metódy uplatňované na mne im nehrozia. Babka si ich môže rozmaznávať, lebo na jej pleciach už neleží zodpovednosť za výchovu. Môže si vnúčatá užívať s radosťou bez obáv, ako sa im bude dariť v budúcnosti. Na to majú deti predsa rodičov, aby sa o ne starali a strachovali, aby niesli zodpovednosť za výchovu a budúcnosť.
Babka plače, deti sa tešia na ocina a o rok sme tu zas…
U babky je tak dobre, že ani mne sa nechce ísť domov. Po troch dňoch spoločného pobytu sa lúčime. Babka plače, ja len tak v duchu, deti sa už tešia na ďalšie zážitky a rozlúčku nevnímajú nijako tragicky. Nevedia sa dočkať ocina. Veď k babke prídu zase. Doma ešte chvíľu sypú otázky typu, kde je babka, čo robí a prečo jej tiež nenachystáme jesť, ale stačí prísľub ďalšej návštevy a vec je vybavená. Ja som rada, že deti babku ľúbia, že k nej chcú chodiť a že ona na nich ešte stačí.
(4 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Ano ano, je to tak, krasne napisane!
Tak si pamatam prazdniny u babiek ja z mojho detstva a staci asi len pochopit ze aj nasim detom to bude len a len na osoh a dopriat im to tiet. To znamena, ze nebyt im nepretrzite za zadkom a dopriat im aj cosi ine, ako nas – rodicov 🙂 A pritom verit tej druhej strane ze to s nimi zvladne a nase deti takisto!
Aj my mame taku starku, ale nebyva nastastie daleko od nas. Ale aj tak cas straveny u nej neskutocne rychlo utecie
Môj 6 ročný syn išiel na tri týždne na prázdniny k dedovi na zrúcaninu hradu, ktorý sa rekonštruuje. Dedo je tam kastelán a malý tam prežíva neskutočné dobrodružstvá. Spáva v hrade na posteli, jedáva, čo dedo uvarí vonku, pozoruje hviezdy, „sprevádza“ ľudí po hrade a rozpráva im to, čo zachytil z dedovho rozprávania, získava nové priateľstvá, celý deň je na vzduchu. A my sa ho po troch týzdňoch nevieme dočkať