Túra s deťmi

Chodíte s deťmi na túry?

Ja som až donedávna na to nemala odvahu. Až kým sme minulý víkend nespáchali niečo mierne šialené – na čo by som sa pri lepšej informovanosti asi nahovoriť nedala.

Tínedžer nám pílil uši, že chce ísť do hôr, už dávno. Lenže jeho mladšia segra v rovnakom stave puberty o tom nechce ani počuť. Tak sme zneužili jej prítomnosť v tábore a z ničoho nič sa v sobotu ráno rozhodli, že vyrazíme.

Nápad to bol doslova strelený,

lebo tesne pred odchodom náš predposledný schytal čosi žalúdočné a ešte som riešila dezinfekciu kúpelne pri zásahu vrchom. V aute to bolo detto, našťastie sa to už miernilo a nakoniec zaspal.

Ráno sme vyrazili autom smerom do Terchovej nakoniec len so štyrmi deťmi – Miki ostal doma ešte zoslabnutý z „návratu potravín“ neprirodzenou cestou. Zostava úchvatná: 13, 10, 8 a 3 roční borci.

Ešte sme šli na cyrilometodskú omšu v Terchovej, vyliezli pozdraviť Ďuriho Jánošíka na kopec nad parkoviskom a potom sme sa pekne vybrali smerom na Tiesňavy pešo.

Trochu som sa obávala, ako to zvládne hlavne náš špunt, pretože za normálnych okolností nie je ochotný kráčať dlhšie ako dvadsať minút a fňuká. Ale na počudovanie toto naše dieťa šlo ako hodinky a bolo zo skál a divej vody úplne očarené.

Kým sme došli ku smerovníku, bolo nepríjemné kráčať po krajnici klasickej cesty – s deťmi, ktoré treba držať za ruky, to nie je nič moc a mne tam veľmi chýbal turistický chodník, čo aj vyšľapaný, na ktorejkoľvek strane cesty.

Pod Ťavou sme sa rozhodli, že pôjdeme na Boboty – zdalo sa nám to časovo prijateľné tak, aby sme sa vrátili do večera k našim starkým. Kopec bol síce už zo začiatku dosť strmý, ale boli sme ešte optimisti.

Po chvíli začalo pribúdať kamennej sute, ktorá sa mrvila pod nohami a my sme v protismere stretli dvoch turistov – on šiel prvý pokojne, za ním kočka pomaly po zadku s smrť v očiach. „Čo jej je?“ čudovala som sa.

Zakrátko smiech prešiel aj mňa.

S reťazami na stúpaní – a riadne strmom – som totiž nepočítala. Naši kamzíci – 13 a 10 – to vzali v pokoji vpredu útokom, ale ja som istila najmenšieho a za mnou sa s baletkou na skalách trápil môj drahý. Keď sme došli do dvoch tretín výstupu nahor stenou, mala som pocit, že to vzdám. Lapala som dych a priznám, srdce som mala v gatiach.

Ako to teraz zvládneme? Nebude lepšie sa vrátiť? Dora skákala, Šim iba fučal, ale držal sa statočne, mne však pri pohľade nadol behali zimomriavky po chrbte… keby tak spadol.

Hlavný turista ma však presvedčil, že horšie už nebude a po tabličke čokolády na kúsku skaly, z oboch strán strmé zrázy, sme sa pohli ďalej. Horšie to nebolo, aj keď ešte jeden reťazový úsek nás čakal. Našťastie po ňom už sme vošli do lesa a túra vyzerala už celkom normálne.

Nádherné výhľady na obe strany dolu vynahradili ten strach pri lezení na reťaziach. Šimon šľapal a vôbec sa nesťažoval na nohy ani únavu, ba ani vtedy, keď som sa ho na to opatrne pýtala.

Jediné, čo som musela korigovať, bolo motorkárske tempo nášho najstaršieho – postavila som sa do čela výpravy spolu so Šimonom v ruke, aby sme aspoň nejako boli pohromade, keďže baletka ešte stále nepochopila, čo je to kráčať rovnomerne, pokojne a klásť nohu pevne na zem.

Náročný bol ešte strmý zostup z Bobot dolu – ale oproti tým skalám na začiatku to bola malina. Na návrat do Terchovej sme sa napriek protestom tínedžera rozhodli ísť cez Diery.

Turistov a hlavne s rodinami tu bolo veľa – pekné počasie urobilo svoje. Zliezli sme spoločne celé Diery, nadšene okukovali búrlivú vodu v uzučkom koryte, a keďže tínedžer si nedal povedať a vzal turistické značky útokom, nedobrovoľne sa okúpal celý v potoku. To sa nám nakoniec podarilo všetkým, okrem ocka a Šimona, ale voda bola príjemná, v tom teple to padlo skvele.

A Šimon stále šiel po svojich, nadšený z kopcov, stromov, skál a všetkého naokolo. Normálne som nad ním žasla – lebo šiel dobrovoľne bez slovka protestu 6,5 hodiny. Dolu pod Dierami ho v bufete počkal veľký nanuk, pochod z Bieleho Potoka do Terchovej sme brali už len ako prechádzku.

Jedinou stratou za celý deň bola exemplárna diera na mojich nových trištvrťákoch, ktoré sa nepohodli s nejakým kmeňom a jeho kýpťami z konárov… ale nech ich para tlačí.

Keďže sme ani svalovicu nemali, teším sa na ďalší úlet, a dúfam, že naň prehovoríme aj miss. Stálo to totiž za to.