Zážitok je vraj najlepší darček alebo ďalšia pasca pre rodičov

V smršti ponúkaného obsahu na predvianočných sociálnych sieťach na mňa zacielil jeden veľmi naliehavý post. Vraj prečo múdri rodičia míňajú peniaze na výlety s deťmi (a k čomu to vedie neskôr). A tak som zo zvedavosti začala šúchať prstíkom a posúvať obrázky a už som sa pristihla, ako dvíham obočie. Ponúkam svoj pohľad – možno nie úplne múdreho rodiča – k zážitkovým darčekom.

Darujte zážitok, (takmer) dokonalý darček

Hračky vraj omrzia. Spomienky nie

Citujem instagramového obrázkovača:

Vraj: „V tridsiatke si nikto nepamätá na lego, robotov, ani bábiky. Ale noci strávené v stane pri mori ostanú v pamäti navždy. Spomienky budujú identitu a formujú to, kým sa staneme.“

Tento pohľad vlastne hovorí: ľudia si nepamätajú veci, ale emócie. Pričom emócie viaže k zážitku, akým je cestovanie (konkrétne stanovačka pri mori). Lenže emócie – čuduj sa svete – vznikajú aj pri plastových predmetoch.

Mám po štyridsiatke (!) a do konca života si budem pamätať, že som raz pod stromčekom dostala jednu jedinú pravú Barbie. Alebo svoj prvý mobil – zošúchaný alcatel s vyklápačkou po otcovi, pretože on si kúpil nový a tento mi posunul. Plakala som od radosti.

Spomienky výnimočné, aj samozrejmé

Nielen výnimočné veci stoja za zapamätanie. Rovnako príjemne môžeme mať v pamäťovej stope uložené aj niečo, čo považujeme za samozrejmé. Ako to lego, ktoré si moje deti rozbaľovali pod stromčekom rok čo rok. Nemusia si pamätať, že dostali napríklad edíciu Harry Potter. Ale lego je spomienková skladačka k Vianociam.

Pretože lego sa u nás doma začalo skladať takmer okamžite po roztrhaní vianočného papiera. Znamenalo to, že do postele pôjdu v ten deň neskôr a možno bez čítania novej knižky (lebo Vianoce!) na dobrú noc. Znamenalo to, že celý nasledujúci vianočný deň strávia v pyžamách a že po kobercoch budú všade nejaké kúsky lega a namrvené vanilkové rožky.

Spomienky sú aj o opakujúcich sa rituáloch, bezpečí, známosti a predvídateľnosti.

Prečítajte si aj:

Sú Vianoce len pre bohaté deti?

Nezabudnuteľný zážitok – ale nie príjemný

Zážitok sám o sebe ešte nie je garanciou pozitívnej spomienky. Tak ako Barbie a alcatel som si zapamätala aj jedny hotelové Vianoce. Teraz, keď mám „čaro Vianoc“ na krku ja, verím mojim rodičom, že vtedy možno mali potrebu oddýchnuť si od všetkého (od upratovania, varenia, darčekovania). Pre mňa však ostala vianočná dovolenka v Tatrách nezabudnuteľná pre svoju sterilnú atmosféru – najviac som si zapamätala ten nepríjemný pocit vytrhnutia.

V tomto sa teda s IG storytellerom nezhodneme. Pretože mám za to, že nie každý zážitok posilňuje identitu. Niektoré ju naopak narúšajú. Pre deti je často kľúčové, že veci sú tam, kde majú byť, že sviatky vyzerajú tak, ako ich poznajú, že sa môžu na nás spoľahnúť. A že čas sa spomalí.

Čas sa spomalí – doma alebo na cestách?

Vraj: „Čas sa spomalí, keď cestujeme. Jeden deň sa zdá ako týždeň. Každý okamih sa stane plným, živým a hrejivým. Doma sa čas vytráca – škola, spánok, domáce úlohy – a zrazu majú 18. Výlet sa stane celoživotnou spomienkou.“

Predstavujem si, ako sa môže spomaliť čas, keď cestujeme. Možno, keď si dospelý človek, bez starostlivosti o malé deti, máš na účte veľa núl, si bez časového tlaku, nepotrebuješ riešiť logistiku/stravnú jednotku/program/hádku//režim každú hodinu… vtedy by to asi šlo. Ale s deťmi sa cestuje o čosi menej jednoducho. Preto tie vtipy, že rodič spravidla potrebuje dovolenku po dovolenke alebo štrngnime si na tých, ktorí pochopili, že najlepšia dovolenka s deťmi je ostať doma…

Čas sa väčšinou vlečie, keď je nuda v Brne (psychologickým slovníkom, keď sme uvoľnení a v bezpečí), nie keď sme non-stop zahltení novými podnetmi. Hlava nám vtedy nejde vypnúť, nové prostredie je skôr o adrenalíne a zvýšenej ostražitosti a dosť často aj o únave, čo zvlášť u detí vyvoláva zase len potrebu režimu.

Doma sa čas nevytráca, medzi domácimi úlohami niekedy cítime aj závan večnosti, len možno nemáme chuť fotiť si tieto „momentky“ z reálneho života tak ako tie fejkové, ale krásne, z dovolenky na Instagrame. Detstvo nie sú len (pre mnohé rodiny drahé a nedostupné) výlety – ale aj tisícka obyčajných dní, niekedy aj dosť sopľavých, urevaných, pokazených. Z ktorých si možno nezapamätáme ani zlomok. Ale rovnako tak si viem predstaviť, že môžu vyblednúť spomienky na mnohé výlety. Prípadne splynú s inými alebo zostanú v hlave iba rodičovi. A je to úplne ok.

Cestovanie nie je zázračná skratka k hlbokým spomienkam. Ani k spomaleniu životného toku. Otázka skôr je, či máme priestor byť prítomní – a to môže byť pokojne aj doma.

Čo si naše deti zapamätajú

Čerešnička na záver:

Vraj: „Deti si nepamätajú, čo ste kúpili. Pamätajú si, kam ste ich vzali. Výlety budujú sebavedomie, puto a pohľad na svet, ktorý sa za peniaze nedá kúpiť, a formujú bohatstvo, ktoré si neskôr vytvoria.“

Celé posolstvo znie tak krásne vznešene. Poeticky. Romanticky.

Správne hodnotovo: nie matéria je dôležitá, ale zážitky. Hmotné veci sú o ničom – hračka sa pokazí, zapadne prachom alebo omrzí, zatiaľ čo zážitok „zostane navždy“. Nenápadný odkaz sa však dá čítať aj tak, že hm, ak dávaš veci, nerobíš to úplne cool. Z inšpirácie sa jemne stáva hodnotenie. Čo v citlivejších rodičoch môže vyvolať starý známy pocit „nerobím dosť.“

Ak na ľúbivú pascu zážitkových výletov rodičia skočia, môže im priniesť zase len obrovský tlak tam, kde ho netreba. Napríklad urobiť zážitok dosť výnimočný, dosť „hodnotný“, dosť fotogenický. Je predsa len iné ísť na výlet do ZOO, či vláčikom do Modry ako do Legolandu, či Disneylandu. A ak to deťom neviete dopriať, ochudobňujete ich ešte aj o skvelú budúcnosť (deti, ktoré cestujú, sú v živote predsa úspešnejšie!).

Aký zážitok teda dopriať deťom?

Deti si pamätajú aj to, čo ste im kúpili. Je to tak. Bodka.

Deti si nepamätajú len to, kam ste ich vzali. Ale aj to, ako sa pri tom cítili.

Nielen výlety budujú sebavedomie, puto a pohľad na svet. Sebavedomie dieťaťa sa buduje najmä z prijatia, pocitu, že niekam patrí, predvídateľnosti, možnosti opakovať to, čo mu ide. A to sa deje doma, v rutine, v známych rituáloch, často oveľa viac než v novom, neznámom prostredí. Puto nie je o presúvaní sa medzi rovnobežkami a poludníkmi, ale o spoločnej prítomnosti. A pohľad na svet sa formuje najprv v rodine, nie na mape.

Nerobme z cestovateľských zážitkov ďalší tlak na rodičov. Tlak na výkon, peniaze, na správne detstvo. Nestavajme ich na všetko ostatné. Môžu byť peknou pridanou hodnotou. Ale nie všetkým.

P.S.

Namiesto kempovania pri mori niekedy stačí dovoliť deťom spať v spacáku na trampolíne. Alebo rozložiť stan na festivale a potom sa snažiť o druhej v noci zaspať bez štupľov v ušiach a ráno sa sprchovať pod holým nebom studenou vodou. Výnimočné zážitky spočívajú v tom, že sú vaše, že patria vašej rodine.