Aký je profil páchateľa školského násilia. 44 varovných signálov

Kedy sa z detskej frustrácie stáva skutočná hrozba, prečo sa terčom stáva konkrétny učiteľ a ako včas odhaliť varovné signály? „Samotné kamery ani prísnejšie tresty nezaručia bezpečnosť škôl. Kľúčová je včasná prevencia a rozpoznávanie varovných signálov,“ hovorí psychopatológ Tibor Brečka z Ambis Univerzity a pripomína 44 signálov, ktoré by sme nemali prehliadať.

Násilné incidenty na školách na Slovensku aj v zahraničí opäť otvorili otázku, či sa agresivita a radikalizácia mladých ľudí skutočne zvyšujú. Psychopatológ Tibor Brečka z Katedry psychológie a sociálnych vied Ambis Univerzity však upozorňuje, že dôvodov agresívneho správania je viacero, ich komparatívna analýza predchádzajúcich siedmich závažných násilných incidentov na českých a slovenských školách v rokoch 2014 až 2025 ukázala, že určité vzorce správania páchateľov sa opakujú.

„Až v šiestich prípadoch sa vyskytovali výrazné ťažkosti so zvládaním frustrácie, stresu a hnevu,“ hovorí. Ako tiež pripomína, škola nie je izolovaná, ale odráža spoločnosť, v ktorej funguje. „Politici a verejne známe osobnosti predstavujú vzory správania, a ak sa ponižovanie druhých stáva normou, dochádza k jeho postupnej normalizácii,“ upozorňuje.

Prečo je terčom učiteľ

Spomínaný výskum na českých a slovenských školách zároveň ukázal, že v šiestich zo siedmich analyzovaných incidentov bola identifikovaná nepriateľskosť voči konkrétnej osobe a v piatich subjektívne prežívaný pocit nespravodlivosti alebo ukrivdenia. Práve tieto zistenia pomáhajú vysvetliť, prečo sa terčom útoku stáva konkrétny učiteľ alebo spolužiak.

„Nejde vždy o všeobecnú agresivitu voči škole, ale často o personifikáciu vlastných problémov, keď jedinec spája svoju frustráciu, neúspech alebo domnelé poníženie s určitou osobou,“ upozorňuje odborník Ambis Univerzity. Učiteľ môže predstavovať autoritu, pravidlá a systém, voči ktorému jedinec pociťuje odpor. „Úspešnejší spolužiak zase môže symbolizovať vlastný neúspech, sociálne odmietnutie alebo nedostatočné uznanie. Subjektívne prežívaná krivda môže byť psychicky veľmi silným motivačným faktorom, a to aj vtedy, ak ju okolie považuje za neopodstatnenú,“ podotýka.

Úlohu môžu zohrávať aj psychické ťažkosti či niektoré psychopatologické symptómy, napríklad závažné poruchy správania alebo paranoidné prežívanie. Rizikovým faktorom môžu byť aj výrazné ťažkosti s reguláciou emócií a impulzivitou. Duševná choroba sama o sebe nie je vysvetlením násilného správania, keďže absolútna väčšina ľudí s duševnou chorobou sa násilia nedopúšťa. Vyššia mediálna pozornosť môže prispievať k dojmu prudkého nárastu incidentov, no bez dlhodobých porovnateľných údajov nemožno spoľahlivo určiť, do akej miery ich počet skutočne rastie. Medzinárodné výskumy pritom upozorňujú na nárast kyberšikany, nie však na rovnako jednoznačný rast všetkých foriem školskej agresie.

„Určité vodidlo poskytujú aj naše vlastné výskumy: pri porovnaní výsledkov z rokov 2021 a 2023 sme v Českej republike nezaznamenali výraznejšie zmeny v percentuálnom zastúpení fyzických a verbálnych útokov voči pedagógom. Tieto údaje sa však netýkajú vývoja počtu mimoriadne závažných školských útokov ani ideologickej radikalizácie,“ dodáva.

Opatrne s radikalizáciou

Tibor Brečka je opatrný aj pri používaní pojmu radikalizácia, keďže nie každý závažný prejav agresie na škole musí nutne znamenať ideologický motív. U niektorých zraniteľných jedincov však môže dochádzať k postupnej normalizácii násilia a presvedčeniu, že ide o legitímny prostriedok riešenia problémov.

„Špecifickým problémom sú online komunity, v ktorých dochádza k glorifikácii predchádzajúcich útočníkov, zdieľaniu násilných fantázií alebo vzájomnému utvrdzovaniu sa v presvedčení, že násilie predstavuje legitímny spôsob riešenia problémov,“ vysvetľuje.

V takýchto komunitách môžu niektorí mladí ľudia nachádzať aj pocit prijatia a spolupatričnosti. Rizikom je aj napodobňovací efekt vyvolaný intenzívnou mediálnou publicitou útokov. Podľa odborníka by sme preto nemali sledovať len počet incidentov, ale najmä ich charakter, motiváciu páchateľov a zmeny v spôsobe vykonania.

Profil páchateľa

Univerzálny osobnostný profil páchateľa školského násilia pritom neexistuje.

„Predstava, že ide vždy o uzavretého, osamelého a okolím nepochopeného jedinca, je rozšíreným stereotypom. Páchateľom môže byť introvert aj extrovert, sociálne izolovaný jedinec, ale aj niekto, kto má priateľov a na prvý pohľad pôsobí úplne bežne,“ vysvetľuje Tibor Brečka.

Výskumy však ukazujú opakujúce sa charakteristiky, ako sú výrazné ťažkosti so zvládaním frustrácie, stresu a hnevu, v menšej miere problémy so sociálnym začlenením či subjektívny pocit odmietania a izolácie. Rozhodujúce je to, ako jednotlivec interpretuje svoje neúspechy. Ak má tendenciu pripisovať vinu výhradne okoliu, vníma svet ako nepriateľský a fixuje sa na domnelú krivdu, riziko eskalácie sa pri nedostatočnej regulácii emócií zvyšuje. Odborník preto zdôrazňuje, že namiesto vrodených osobnostných vlastností musíme sledovať varovné signály – konkrétne zmeny v správaní, stupňujúcu sa nepriateľskosť, vyhrážky, fascináciu násilím či náznaky prípravy útoku.

Prevencia nezačína v škole, ale v spoločnosti

Z hľadiska prevencie preto podľa odborníka nie je správne ani hľadať určitý nebezpečný typ dieťaťa.

„Dôležité je snažiť sa porozumieť jeho správaniu, vzťahom a prežívaniu, pričom rozhodujúca je kombinácia, intenzita a časový vývoj varovných signálov,“ vysvetľuje Tibor Brečka. Prevencia násilia navyše nezačína ani nekončí v škole. „Odvíja sa od toho, ako komunikujeme ako spoločnosť, ako riešime konflikty a aké vzorce odovzdávame mladej generácii,“ podotýka.

Rodina formuje osobnosť a hodnoty dieťaťa, zatiaľ čo škola dlhodobo sleduje jeho sociálne fungovanie. Pri incidente však podľa Tibora Brečku netreba hľadať jediného vinníka a automaticky obviňovať rodičov či pedagógov, keďže rodičia nemajú vždy prehľad napr. o online aktivitách dieťaťa. Riešením je spoločná zodpovednosť a funkčný systém vyhodnocovania informácií.

„Na základe výskumov vznikla typológia 44 varovných signálov rozdelených do šiestich oblastí, ktoré zahŕňajú akademické, sociálne, emocionálne či zdravotné prejavy, vonkajšie riziká a správanie v digitálnom prostredí,“ vysvetľuje odborník Ambis Univerzity.

V praxi ide o náhle zhoršenie známok, izoláciu, zmenu priateľov, podráždenosť či stupňujúce sa konflikty. Pozornosť treba venovať dlhodobému pocitu ukrivdenosti a narastajúcej nenávisti voči konkrétnym osobám. „Varovným signálom je aj rigidné čierno-biele vnímanie sveta, dehumanizácia skupín a takzvaný „leakage“ – únik informácií o plánovanom čine prostredníctvom vyhrážok či správ na sociálnych sieťach,“ vysvetľuje. Kľúčové je rozlišovať medzi vyjadrovaním radikálnych názorov a ospravedlňovaním, vyhrážaním sa či prípravou násilia. Samotný výskyt jedného alebo viacerých varovných signálov ešte neznamená, že dieťa predstavuje bezpečnostnú hrozbu. Dôležitý je ich kontext, intenzita, vzájomná kombinácia a vývoj v čase.

Ako postupovať

Ak rodičia zachytia varovné signály, prvým krokom má byť podľa Tibora Brečku otvorená, pokojná a neodsudzujúca komunikácia.

„Dieťa musí dostať priestor hovoriť o frustrácii bez strachu z okamžitého trestu. Prevencia nespočíva v neustálej kontrole, ale v udržaní kontaktu a dôvery,“ hovorí.

Ak však mladý človek opakovane ospravedlňuje agresiu alebo glorifikuje útočníkov, je už dôvod vyhľadať odbornú pomoc. „Vyhľadanie pomoci nie je zlyhanie rodičovskej výchovy,“ podotýka. Zároveň netreba každé problematické správanie hneď patologizovať, keďže dospievanie prirodzene sprevádza spochybňovanie autorít a hľadanie identity. Rozhodujúci je celkový kontext, pričom v prípade pochybností je vhodné situáciu konzultovať s odborníkom. Ak však dieťa konkrétne hrozí násilím, naznačuje prípravu útoku alebo existuje dôvodná obava z bezprostredného ohrozenia, už nestačí iba rozhovor či objednanie k psychológovi. V takom prípade je potrebné bezodkladne zabezpečiť bezpečnosť a kontaktovať políciu.

Pomôcť môžu aj spolužiaci

„Spolužiaci často vďaka sociálnym sieťam vedia o zámeroch rizikovej osoby viac než dospelí,“ hovorí Tibor Brečka.

Spája ich nielen školské prostredie, ale často aj sociálne siete, online komunity a ďalšie komunikačné platformy, ku ktorým dospelí nemajú prístup.

„V našej analýze siedmich závažných školských incidentov sme v šiestich prípadoch spätne identifikovali určité náznaky či informácie o zamýšľanom násilí. Často však mali nenápadnú alebo nejednoznačnú podobu, preto ich okolie mohlo podceniť,“ upozorňuje.

V školách je však tiež nevyhnutné vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa žiaci nebudú báť upozorniť na podozrivé správanie. Je dôležité mladým vysvetľovať rozdiel medzi udávaním a oznámením hrozby, ktoré je v skutočnosti zodpovedným konaním chrániacim zdravie a životy.

„Školy musia mať jasne stanovené postupy na bezodkladné vyhodnocovanie takýchto informácií, pretože úspešná prevencia závisí najmä od toho, ako s varovnými signálmi po ich rozpoznaní naložíme,“ dodáva odborník.

Pomôžu prísnejšie normy?

Riešenie na zníženie násilia školákov však nespočíva len v sprísňovaní pravidiel alebo v prijímaní represívnych opatrení. Hoci technické zabezpečenie a krízové plány majú svoje opodstatnenie, neriešia podľa Tibora Brečku samotné príčiny agresívneho správania.

„Ak sa zameriame len na dôsledky, budeme vždy reagovať až na vzniknutý problém,“ poznamenáva.

Z hľadiska prevencie je preto zásadné systematické vzdelávanie pedagógov v oblasti psychológie agresie, psychopatológie a rozpoznávania varovných signálov. Školy by mali mať možnosť rizikové prejavy včas konzultovať s odborníkmi, a nie čakať, kým situácia prerastie do tragédie. Nevyhnutnosťou je vytvorenie funkčných mechanizmov spolupráce medzi školami, rodinami, poradenskými centrami, zdravotníckymi zariadeniami, sociálnymi službami a políciou.

„Bezpečnosť škôl nie je len otázkou kamier či zámkov, ale predovšetkým otázkou vzťahov, dôvery a dostupnej odbornej pomoci. Nemôžeme od detí požadovať konštruktívne riešenie konfliktov, ak im vo verejnom priestore denne predvádzame presný opak. Politická polarizácia, agresívna komunikácia a normalizácia nenávisti vytvárajú prostredie, ktoré formuje postoje mladej generácie. Zodpovednosť preto neleží len na školách a rodinách, ale na politických predstaviteľoch, médiách, digitálnych platformách a spoločnosti ako celku,“ dodáva psychopatológ Tibor Brečka z Katedry psychológie a sociálnych vied Ambis Univerzity.