Hrozné slovo – puberta

Keď som bola vo veku tak od trinásť rokov vyššie, z duše som neznášala, keď ma niekto označil za puberťáčku. Zvlášť keď sme sa s kamarátkou Priskou v ktorejsi múdrej príručke dočítali, že toto slovo pochádza z pomenovania pubického ochlpenia! Koľká potupa, aby nás nálepkovali akýmsi slovom spojeným s takou záležitosťou!

Priznám sa, dodnes mi nie je jasné, prečo sa vyvršujeme na ľuďoch v tomto veku tak krutým a jednoznačným označením. V inkriminovanom veku som mala pocit, že si tým dospelí iba ak zľahčujú slovné súboje, v ktorých im triumfálne víťazstvo prinášalo práve to jediné slovo: „Puberťáčka jedna, mňa budeš poučovať?“ alebo „Puberta s vami plieska, však, žiaci?“

V temných chvíľach pubertálnej bezmocnosti som si prisahala, že len čo dovŕšim osemnásť rokov, budem si robiť, čo chcem – mama sa môže aj postaviť na hlavu. Na druhej strane, neviem ako ostatní puberťáci, ale ja som nič také zvláštne robiť nechcela. Myslím si, že v tom veku som už mala nastavené dosť jasné hranice, ktoré mi rodičia vštepili v rámci svojich výchovných prednášok už oveľa skôr. Mojím najväčším pubertálnym hriechom ostávalo jednoznačne papuľovanie a odvrávanie. Na veci, ktoré som chcela robiť, si nespomínam, pretože jednoznačne prevažovali tie, ktoré som robiť nechcela. „Aké si ty bola zlaté decko a teraz si jedna odporná papuľnatá puberťáčka!“ znie mi doposiaľ v ušiach mamina výčitka. Je pravda, že som nechcela vysávať, vynášať smeti a bola som lenivá umývať riad. Takisto som ustavične robila rôzne drobné súrodenecké podrazy bratovi a neposlúchala som mamu na prvé slovo. S odstupom času si však stále myslím, že to mohlo byť ďaleko horšie! Vyhla som sa predsa nástrahám závislostí, neflákala som sa po diskotékach, chalanom, ktorí ma lákali na rande, som skladala telefón a bola to mama, ktorá ma cez víkend vyháňala ísť si prevetrať hlavu a nesedieť stále s nosom v knižkách.

Hanebnej nálepky „puberťáčka“ som sa napokon šťastne striasla a je to už dobrých dvadsať rokov. Dodnes však nerada vysávam a som lenivá umývať riad. S bratom sa podpichujeme doposiaľ, po diskotékach sa neflákam (ešte to tak!), cudzím chlapom skladám telefóny (teda niežeby volali, ale keby) a cez víkendy sa zvyknem vybrať na návštevu k našim, rozhodne nesedím iba doma.

Zároveň si však dávam predsavzatie: Moja dcéra bude mať o pol roka trinásť a ja som odhodlaná nepoužiť neférový úder a označiť ju v slabej chvíli za puberťáčku. No už teraz šípim, že také ľahké to zasa nebude.