Pre aké povolanie sa hodí moje dieťa? Prečo si všímať, aké má záujmy

Vedia naše štrnásť, pätnásťročné deti, čo by v budúcnosti chceli robiť? Kam ich to v živote ťahá? Vraj si stačí všímať, aké majú záujmy, čo radi robia, čomu sa venujú, čo ich baví, čo ich teší…

Možno však v tomto období badáme akurát tak to, ako sa od mnohých aktivít, ktoré robili od detstva, začínajú odťahovať. Zo dňa na deň ich prestáva baviť futbal, oznámia vám, že na gitaru už hrať nebudú. A učenie je to posledné, čomu by sa radi venovali.

Zatvárajú sa do svojich izieb s telefónmi, kde hodiny bezcieľne sledujú milióny videí, ktoré im na mieru ponúkajú záhadné algoritmy a nevedia sa dohodnúť s kamarátmi, aby išli von, pretože vždy sa nájde niekto, kto sa radšej bude hrať doma na počítači.

Otázka, kam by chceli ísť ďalej študovať, je pomaly otravná. Aspoň navonok vyzerajú, že to neriešia alebo že na to ešte majú dosť času. 

A čo teda budú robiť?

Pri otázke, čomu by sa v budúcnosti chceli venovať, pokrčia plecami a ďalej tiktokujú.

My sa možno desíme za nich, sme z nich nervózni, najmä ak v našej osobnej histórii nebolo také hluché obdobie, žeby sme nevedeli, čo so sebou. Možno sme vedeli až s podozrivou presnosťou, kam budú smerovať naše kroky. Aj keď si môžeme dnes odpovedať, či nám to vyšlo podľa plánov alebo nám do života vstúpili iné okolnosti, ktoré nás zaviedli tam, kde sme dnes.

No teraz nie sme na pretrase my, ale oni. Bez porovnávania s nami – v tomto veku to ešte deti vôbec nemusia vedieť. Prísť na to, kto som, poznať sám seba, aký som človek, čo ma napĺňa, aké mám hodnoty, nie je jednoduchá misia.

Je dosť možné, že veľa detí sa bojí nahlas vysloviť, že nemajú ani potuchy, čo by v živote chceli robiť. Ešte ťažšie je však pre nich povedať, že s tým potrebujú pomôcť. 

Buďme tu ako rodičia pre nich. Dajme im najavo, že nie sú neschopní. Že práve naopak, schopnosť požiadať o pomoc a prijať ju, je dôležitou sociálnou kompetenciou, ktorá sa v živote zíde každému.

Predstavy a realita

Často naše deti vôbec netušia, čo vlastne niektoré povolania v praxi znamenajú. Majú len nejakú predstavu, ktorá môže byť od reality veľmi odtrhnutá. Môžu vám napríklad povedať, že chcú byť vojakmi a keď sa snažíte zistiť niečo viac, tak začnú tmoliť niečo o misiách, ktoré videli v akčných filmoch.

Preto je dobré pomôcť im trochu tie predstavy zreálniť, aby získali prehľad, aké povolania sa dajú robiť, aké sú ich výhody a nevýhody. Ak teda dieťa hovorí o nejakej profesii, opýtajme sa ho, čo ho na tomto povolaní láka, čo si myslí o tom povolaní, aj o štúdiu. Nech sa zamyslí aj nad tým pozitívnymi, aj nad menej pozitívnymi súvislosťami. 

Z našej strany by sme dieťa nemali odhovárať od výberu, len mu otvoriť aj širšie možnosti, aby malo viac relevantných informácií o odbore a profesii. Čím menej informácií dieťa má, tým obmedzenejší je jeho výber.

Aké mám známky?

K výberu profesie sa niekedy nedostávame len kľúčom podľa záujmov a hobby, ale nemenej podstatnú informáciu nám môžu poskytnúť aj predmety, ktoré dieťa bavia. Možno trochu vulgárne povedané, aké známky má v jednotlivých predmetoch. Aj keď tento parameter nemusí byť vždy objektívny. Niekedy si dieťa nesadne s učiteľom viac, ako s jeho predmetom.

V každom prípade je dobré viesť rozhovor aj týmto smerom – čo dieťa v škole baví, kde sa mu vyslovene darí, kde mu to ide bez nejakej driny a kde naopak potí krv. Ak vidíme veľký rozdiel medzi napríklad humanitnými a prírodovednými predmetmi, zase sme sa pri rozhodovaní niekam posunuli. No ak má dieťa pocit, že je zo všetkého „priemerné,“ a nič extra ho nebaví, je to ťažšie.

Gymnázium ako všeobecné vzdelanie, ponúka luxus v tom, že sa môže dieťa rozhodnúť, kam bude v živote smerovať o niečo neskôr ako v pätnástich rokoch. Získa drahocenný čas, zatiaľ čo odborná škola už dieťa ťahá do konkrétneho odvetvia, v ktorom sa nemusí celkom nájsť. 

Na druhej strane vraj to, čo platí pre školákov v ôsmej či deviatej triede, platí aj pre stredoškolákov, či vysokoškolákov: čím menej sú záujmy dieťaťa vyhranené, tým väčšie problémy bude mať pri svojom rozhodovaní. Bude tiež oveľa viac vystavené riziku chybnej voľby povolania.

Čo nebudú robiť

Možno nie je úplne od veci, keď už nevedia naše deti odpovedať, čo by chceli robiť (a to ani budúci týždeň), spýtať sa ich na to, čo by robiť nechceli. S istotou nám vymenujú ohromné množstvo odborov a povolaní, ktoré neznášajú a ktoré by nerobili ani za milión eur mesačne.

Je totiž oveľa jednoduchšie hovoriť o tom, čo radi nemáme, čo nám lezie na nervy, čomu by sme sa rozhodne nechceli venovať. A u tínedžerov je táto črta vymedziť sa voči niekomu či niečomu negatívne, odmietnuť niekoho alebo niečo, hádam najvýraznejšia.

Aj negatívny pohľad na niektoré povolania nám môže byť vodítkom, aby sme vytriedili zo zorného poľa všetko, čo deti neláka, na čo dosť možné nemajú ani schopnosti, či predpoklady.

Viac očí viac vidí

Jedna z vecí, ktoré môžu dieťaťu pomôcť uvedomiť si, na čo sa hodí, k čomu inklinuje, na čo má predpoklady, je napríklad aj záujmový dotazník.

Oveľa lepšiu výpovednú hodnotu však má, keď ho nevyplní len dieťa, ale aj rodičia a učitelia. Zistíme nielen to, ako sa vidí dieťa, ako ho vidíme my, ale aj to, ako ho vnímajú ďalšie osoby a výsledok môže prekvapiť. 

Vždy si to môžem rozmyslieť

Vedeli ste, že než vyšiel Hillary v roku 1953 na Mount Everest, pracoval ako včelár? Že Amundsen, ktorý ako ako prvý dorazil na Južný pól, najprv študoval medicínu, ale v polovičke štúdia sa na to vykašľal, lebo ho oveľa viac lákalo more, tak sa začal venovať oceánografii?

Vedeli ste, že francúzsky maliar Henri Matisse bol dlhé roky právnikom a maľovaniu sa venoval len ako hobby? A že ruský hudobný skladateľ Korsakov bol najskôr námorníkom?

Títo všetci na prvý pohľad šliapli vedľa. No nebola to žiadna životná tragédia. Priznať si, že sme neurobili správne rozhodnutie, môže byť ťažké. Pre niekoho dokonca tak ťažké, že neskôr v práci, ktorá ho nikdy nebavila, nenapĺňala, načisto vyhorí – toľko nás môže stáť naša neschopnosť uznať si chybu, či omyl.

Posolstvo pre naše deti by malo byť, že sa učíme celý život. Nech sa teraz rozhodnú akokoľvek. 

Zdroje: rozhovory so študijnou poradkyňou, publikácia Pro jaké povolaní se hodím od Antonína Mezery