O hokeji, vlastných góloch a národnej hrdosti

Tak sa nám to zas začalo. Ošiaľ, ktorý pochytil všetkých obyvateľov mužského pohlavia bez ohľadu na vek, sa tak skoro neskončí, bez ohľadu na skóre národnej reprezentácie Slovenska.

Neviem, ako u vás, ale ja mám momentálne chlapov „nepojazdných“ a „nepoužiteľných“ pre reálny život. A keďže ich mám nejako prevahu vzhľadom k nám ženám, mierne dosť mi to prekáža.

Môj drahý ešte ako tak zostáva aspoň jednou nohou v realite a nepokúša sa ma prebudiť ráno hláškou, ktorú počujem každé ráno od mojich drahých synátorov:

„Koľko vyhrali?“

Taký decentný a jednoduchý – zvláštne, tiež dvojslovný –  pozdrav „Dobré ráno“ príde až po mojom x-tom upozornení a vypísaní hracej tabuľky majstrovstiev sveta.

Ešte toto by som tak oželela. Horšie je, že pobláznenie hokejom ich zasiahlo natoľko, že všetky svoje povinnosti vrátane tých školských a stavovských odsunuli bokom. Potom to tak vyzerá, že beznádejne reklamujem inak bežnú účasť na domácich prácach a po ránach mám tréning zvyšovania adrenalínu, keď si môj milovaný štvrták ráno o siedmej začne písať 36 príkladov z matematiky, lebo včera nemal čas. Trikrát hádajte, čo mal také vážne na práci. Normálne si nematersky želám, aby dostal takú riadnu baňu.

Chodenie po svete nie je o nič zábavnejšie – ešte aj tu v mestečku, kde to polovičke obyvateľstva je jedno, čo sa deje (Maďari sa nedostali medzi super mužstvá MS), tu poletujú zástavky na autách a s deťmi nás fascinujú ponožky na spätných zrkadlách. Už sme si aj my zháňali, ale z celkom pragmatických dôvodov: pravé spätné zrkadlo nášho tátošíka má už vyše roka dosť nepeknú fraktúru, i keď je funkčné – a táto ponožtička by to pekne zakryla.

Inak, s národnou hrdosťou je to s nami také zvláštnejšie: nemáme ani jeden trikolóru pod okom, možno preto, že podstatnejšie pre mňa je prejav iného druhu: napríklad dokázať napísať diktát bez chyby alebo na rozdiel od spolužiakov vedieť, kde je Banská Štiavnica a čím je zaujímavá. Nikdy sme nepatrili k hejslovákom a tak to teraz aj tak vyzerá.

Na dôvažok, ja sa predsa len za Slovensko trochu hanbím. Mala som tú česť – napriek vyjadreniam pána zodpovedného ministra – vidieť v tento čas Hlavnú stanicu v Bratislave i priebeh jej „premien“ na „dôstojnú vstupnú bránu mesta“.

Nuž, ak to má byť lacná brána, tak áno.

Pretože zopár bizarností by tam našiel ktokoľvek – a nielen tú, kde veľký stĺp naprostred haly robí reklamu webovej stránke majstrovstiev a oň sa takmer opiera povestný stánoček so špecialitami typu kuracia cigánska v žemli. Hm, asociácie sú pri tom pohľade kadejaké, rovnako, ako pri obrovských strapcoch bieleho orgovánu, nalepených medzi privítaniami v rôznych rečiach zachraňujúcich vizuál nástupišťa na MHD na Predstaničnom – och, aké neprimerané – námestí. Chápem ako tak, že nie sú peniaze, ale že nie je ani dostatok tvorivosti a invencie, to už mi príde horšie. Myslím, že trochu nevoľno príde návštevníkom aj pri prvom odbočení napravo či naľavo z vyústenia tohto námestia: pretože napríklad už len nadchod pri Múzeu dopravy už toľko šťastia ani na orgovánové čosi nemal…

Čo ma ale žerie najviac a pred čím som ani náhodou neprižmúrila oči (podnet už je na RPR a dúfam, že nie len môj), je ten krásny vizuál reklamy „Bodyček“. Ak sme si na majstrovstvách sveta strelili gól do vlastnej brány, tak to isto bude tento.

Suma sumárum: hokej mám rada aj bez majstrovstiev a blbostí, národná hrdosť ostáva nezmenene kvalitná aj bez ponožiek a moji chlapci momentálne hrajú pod bránou v záhrade… futbal. Koľko bude, dám vedieť.